Logo Utulok.skVirtuálny útulok pre psov, mačky a iné domáce zvieratá
späť

Zodpovednosť za priateľa človeka alebo stratený Brutus

Priznám sa , nemal som rád psov. Teda, nie že by som ich zásadne neznášal, ale zastával som skôr názor: „pes do bytu nepatrí“. A najmä  nie v  Petržalke, kde bývame. Kde sa to hmýri tísíckami brechajúcich pinčlíkov, vlčiakov, bulteriérov a iných večne kakajúcich potvôr. Keď tieto tvory nedajú zaspať ani v pokojné sobotné či nedeľné ráno. Kde na nových adidaskách  prinesieme zapáchajúcu hmotu až do predsiene.

Nuž ale počkalo to aj na mňa. Teda spískala to Sandruška, naša 24-ročná dcéra. Začiatkom tohto roku prišla s tým, že sa u nevestinej mamy narodili jorkšíry. A jeden,

(ešte k tomu s krívajúcou nožičkou – invalidík) bude jej, „teda aj náš“. S manželkou ma ukecali rýchlo. Malá potvorka  prišla k nám niekedy v máji. Milé psíča! Oblizovalo mi ruky, pusinkovalo manželku. A cikalo, kakalo všade. Čo tam po tom.  Dcéra ho vodila k nám na víkendy a nechávala aj na noc, víkend. Brutus! Brutusko. Brutík. Pretrpel

operáciu nožičky, zotavoval sa a stával sa veľmi rýchly. Chodil so mnou na dlhé prechádzky, aj 5 – 6 km. Počúvny, radostný.

Až prišlo nedeľné ráno 1.októbra.2006. To už som s ním šiel od rána na tretie venčenie (o 10:00h). Dcéra s manželkou mu ešte zamávali z auta a odišli do kostola. Prešiel som s Brutíkom po známej trase asi 300 m od nášho vchodu okolo zakrpatených tují. Čuchal. V 10 mesačnom psíkovi sa prebúdzali pudy. Zavolal som ho, otočil sa vo vzdialenosti asi 30 m ku mne a začal sa  blížiť. Ja som sa vracal domov s pocitom, že cupká za mnou. Prešiel som ešte  asi 20 m a otočil sa. Nevidel som ho. Volal som po mene.

Nič. Vrátil som sa k porastom, volal, kričal. Nič .Obehol viackrát panelák. Už som tušil niečo zlé, hrozné. Aj tak bolo. Nemal obojok, označenie, len  štrikovaný béžový svetrík.

Prišli netere, žena, dcéra, rodina. Začali sme pátrať. Pomáhali milí priatelia. Do noci. Vylepovať plagáty, volať Slobodu zvierat, navštevovať všetkých  (50 – 60) veterinárnych lekárov v blízkom aj širokom okolí. Písať všade. Na „zvieratkovské“ stránky, Slovenskú komoru veterinárnych lekárov, Petržalské noviny, OLO...

Vďaka!  

Celý október som jazdil zúfalý po Petržalke a lepil oznamy. V blízkom mestečku sme dostali aj pokutu. MÁRNE. Cítil som sa čoraz viac pod psa. Brutálne. Prečo som ho nemal v čase dospievania na vodítku ? Ako som mohol byť taký ľahkomyseľný?  Vytýkal som si to veľmi. Až....

Stal sa zázrak. Po piatich týždňoch  mi volal pán z Nitry, že Brutuska majú a prinesú nám ho. Neveril som. Jeho manželka ho vzala do auta z cesty ani nie 20 minút po tom ako mi ušiel. Stál uprostred cesty a triasol sa od strachu.

Zaľúbil sa aj ich  3-ročnej dcérke. Vrátili nám ho so slzami v očiach  potom,  ako sa od známych v Petržalke dozvedeli, že sa stratil. Od šťastia sme plakali. Vďaka!! Brutusko sa má dobre, spoznal nás hneď..

Šťastie. Odvtedy viem, ako chutí návrat strateného dieťatka.

Nepodceňujte to. Nie každý môže mať také šťastie z návratu  milovaného psíka ako my. Myslite na to, kým nie je neskoro!  

 

K. Jež, 13. 11. 2006