Logo Utulok.skVirtuálny útulok pre psov, mačky a iné domáce zvieratá
späť

Rozhovor s aktivistkou Útulku pri kaplnke v Trnave, Ingrid Novákovou

Rozhovor s Inkou N. viedol pre SME online Karol Sudor.  S povolením autora uvádzam niektoré pasáže, celý rozhovor si môžete prečítať na http://www.sme.sk/c/3150539/Ingrid-Novakova-Psy-netrpia-v-bytoch-ale-na-retazi.html

Ako ste sa dostali k útulku? 

 

Najskôr som chcela pomôcť iba materiálne, neskôr ma táto problematika pohltila úplne.

Koľko ľudí sa tomu venovalo na začiatku? 

Veľa. Možno tridsať až štyridsať.

Postupne poodpadávali? 

Áno. Ostalo nás možno päť.

Plat nedostáva nikto? 

Máme iba jedného zamestnanca, ktorý je tu päť dní v týždni, všetci ostatní tu robíme zadarmo.

Vrážate do útulku aj vlastné financie? 

Áno. Ale to snáď patrí k tomu. Všetci, čo sme tu, míňame vlastné peniaze, či už na benzín alebo stravu pre psíkov.

Často zaznieva kritika, že sa mnohí venujú ochrane zvierat viac ako ochrane ľudí. Vraj aj zákony chránia viac týrané zviera ako týraného človeka. 

Myslím, že zákon na ochranu zvierat je mimoriadne nedostačujúci. Veď aj teraz všade okolo seba vidíte týrané a vyhodené psy, pričom nebol postihnutý žiadny z ich majiteľov. Ani som nikdy nepočula, že by niekedy potrestali človeka, ktorý týral zviera. Sami sme podávali trestné oznámenie na človeka, ktorý vyhodil svojho psa z okna paneláku. Myslíte, že bol potrestaný?

Máte právomoc odobrať majiteľovi týraného psa? 

Vo väčšine prípadov nie. Môžme dať podnet na krajskú veterinárnu správu, tá to musí ísť prešetriť, následne môže ísť na miesto mestská polícia, aj tá však má obmedzenú právomoc.

Znamená to, že ak aj majiteľ vyslovene týra psa hladom či bitkou a vie sa o tom, pričom nepustí políciu do dvora, tá mu ho nesmie odobrať? 

Presne tak. Nemôžu mu ho len tak vziať. Pre také prípady používame inú metódu – dohodneme sa s majiteľom po dobrom a psíka odkúpime.

Týranie psov je teda podľa vás v našej spoločnosti bežné? 

Samozrejme, veď týraním je už to, že dáte psa trvale na reťaz. To je týranie dokonca aj podľa zákona. Môže byť na nej predsa len určitý čas a reťaz musí mať určitú dĺžku. Prejdite sa po akejkoľvek dedine a zistíte, že sú tam celé dni priviazané psy na metrovej až dvojmetrovej reťazi.

Argumentom kritikov býva aj to, že psy v bytoch trpia a patria iba na dvor. 

To je relatívne. Skôr trpí pes na dvore, kde neprichádza do kontaktu so žiadnymi ľuďmi. Pes v byte, ak je dostatočne venčený a vybehaný, je plne socializovaný. To je predsa súžitie človeka so psom.

Platí to ale aj pre veľké plemená? Nie je pre ne byt primalý? 

Samozrejme, že platí. Ak ho majiteľ dostatočne vybehá a venuje sa mu, nie je v tom žiadny problém ani týranie.

Nespôsobuje averziu voči psom aj to, že psíčkari za sebou nechávajú neporiadok a venčia ich trebárs na detských ihriskách, prípadne ich nechajú pobiehať bez náhubkov? 

Iste, že áno. Treba si však uvedomiť, že mať kvôli tomu averziu voči psom, je nesprávne. Veď kto to spôsobuje? Pes alebo jeho majiteľ? Aj ja vídavam ľudí, ktorí majú bojové plemená a venčia ich bez náhubkov a vôdzky. Potom sa ľuďom ani nečudujem, ak získajú averziu. Vyšpinenie psíkov je rovnaký problém, na vine sú však majitelia, nie psy. Je predsa povinnosťou človeka upratať po svojom psíkovi.

Psíčkari argumentujú, že nemajú kde venčiť a kam hádzať exkrementy. 

Súhlasím, je to dvojsečná vec. Keď sa vám psík vyšpiní, vy to vezmete do sáčku a celú prechádzku to máte nosiť so sebou? Nie sú na to žiadne kontajnery. Smetiaky na sídliskách jednoducho chýbajú.

Platí, že každý jeden pes bez ohľadu na plemeno, je vycvičiteľný tak, aby nebol nebezpečný? 

Samozrejme.

Za prípadnú agresivitu psa teda vždy môže majiteľ? 

V drvivej väčšine prípadov áno. Mnohí možno nemajú radi psov aj preto, lebo ich vlastnia nezodpovední majitelia.

 Do akej miery pes dokáže psík robiť partnera osamelému človeku? 

Do enormnej. Pre osamelého človeka je to jediný spoločník. Starý človek, ktorý má psíka, sa s ním môže porozprávať, chodiť s ním na prechádzky, túliť sa... Veď je vedecky dokázané, že hladkanie psíka znižuje frekvenciu tepu, že sa upravuje krvný tlak. Pes dokáže vycítiť rakovinové nádory, dokáže predvídať epileptické záchvaty. Predlžuje dokonca človeku vek, pretože s ním dotyčný musí ísť na prechádzku bez ohľadu na počasie. Keď nemáte psíka, do nečasu sa nevyberiete, ak ho máte, tak musíte.

A čo deti? 

Som zástankyňou toho, že psík do rúk deťom nepatrí, ale nemyslím to v zmysle, že ho nesmú mať. O psíka sa však musí starať kompetentný člen rodiny, starostlivosť je na rodičoch. Deti sa pritom učia zodpovednosti, učia sa mu dať jesť, môžu s ním ísť na prechádzku, ale vždy len pod dohľadom rodiča. Myslím tým malé deti, ktoré častokrát vídavať venčiť psov veľkého vzrastu. Sú určité plemená, ktoré do rúk deťom, ba ani osobám do osemnásť rokov, absolútne nepatria.

Akých chýb sa ľudia pri výbere psov dopúšťajú najčastejšie? 

Že si berú šteniatka bez toho, aby vedeli, na čo ich chcú a čo z nich má vyrásť. Je dôležité vedieť, či chcú psíka len na pohladkanie, či ho chcú aj cvičiť... Mnohí si tiež neuvedomujú, že starať sa o psíka nestačí niekoľko dní, ale že je to práca na minimálne desať rokov, občas viac. To sú problémy s dovolenkou, psík aj niečo stojí, treba ho očkovať, zabezpečiť mu veterinárnu starostlivosť, kŕmiť ho... mnohým to ani nedôjde.

Premýšľali ste niekedy nad motiváciou človeka, prečo vlastne týra psa? 

Premýšľala, ale to sa pochopiť nedá. Zväčša ide o ľudí, ktorí nezvládajú sami seba a vybíjajú si bezmocnosť na psovi. Sú to nevyrovnaní a nepochopení jedinci, ktorí si frustráciu prenášajú na slabších. Voči silnejším si nedovolia. Ak to vidí dieťa, čo z neho vyrastie?

 Ľudia sa často sťažujú, že keď zavolajú do útulku a nahlásia ranené alebo zatúlané zviera, útulok im nepomôže a prikáže im, aby ho doviezli sami, prípadne ich úplne odbije, že nemajú voľné miesto. 

Nebudem hovoriť za všetky útulky, len za náš. Nemáme vlastnú odchytovú službu, čiže ak to robíme, robíme to za naše vlastné peniaze.

Keď k vám niekto zavolá a chce, aby ste šli na miesto, kde našiel zatúlaného psa, idete tam alebo nie? 

Vo väčšine prípadov nie. Povieme mu, aby zavolal mestskú políciu, tá nám robí odchyt. Máme s ňou na to zmluvu. Problém nastane, ak je psík mimo Trnavy, takže potom tam ideme buď my, alebo ak nie, poprosíme dotyčného, či by nebol ochotný doviezť ho.

Ono je to tak, že keď ste tu každodenne, stretnete sa aj s tým, že samotný majiteľ donesie psa a hovorí nám neuveriteľné rozprávky o tom, ako a kde ho našiel...

Ako to rozoznávate? 

Dokážeme to odhadnúť, trebárs aj zo správania psa. Ale čo s takým majiteľom? Ten psík si nezaslúži, aby s ním ostal. Mimoriadne neznášam vetu, ktorú občas niekto povie – že má psíka, už ho nechce, ale je mu ľúto dať ho utratiť. Zbavovanie sa vlastných psíkov a ich vzatie do útulku, je zase iná kapitola. Vo verejnosti prevláda názor, že útulok musí vziať každého psíka. To je mylná predstava. Vieme, aká je naša kapacita, aké máme finančné možnosti a koľko máme ľudí. Je nad naše možnosti zachrániť všetkých zatúlaných psov.

Ako to preciťuje pes, ktorého sem takto privedú? 

Ak predtým žili v činžiaku a tu ich dáme do koterca, sú to pre ne neuveriteľné stresy. Tie však spôsobil ich majiteľ. Mali sme prípad, že nám psík od žiaľu za majiteľom uhynul. Máloktorý pes príde, že sa hneď otrasie a začlení tak, že nemá problémy.

 Ako rozoznáte týraných psíkov, ak nemajú žiadne povrchové zranenia a nie sú ani vychudnutí? 

Sú povahovo iné. Boja sa ľudí, kontaktu, dotykov, vyslovene sa trasú, ak sa k nim priblížite.

Psychicky týrané psíky? 

Áno. Pes zvládne občas nejakú tú ranu, ale najťažší trest pre neho je ten, ak si ho niekto nevšíma. Veď tak sa aj psíky vychovávajú. Ak urobí mláku v byte, väčším trestom pre neho je, ak ho nepohladíte a nevenujete sa mu, ako keď ho vyšľaháte remeňom. Viackrát sa stalo, že sa tu pristavilo nejaké auto a vyhodilo z neho psa. Naposledy krásnu stavačku! A dôvod? Mala nádor. Dali sme ju zoperovať a dnes už je v jednej rodine. Mali sme tu tiež psíka, postrieľaného od poľovníkov. Bolo viditeľné, že dotyčný ho nechcel zastreliť, len sa na tom zabával. Musel prekonať takú bolesť, že sa odtrhol z reťaze, dotiahol sa na kraj dediny a tam ho v krvi našli. Pritom je to krásny a milý psík. Čo sú to za ľudia, ak nedajú psovi žrať a ten si zožerie vlastný chvost? Že mu neurobia búdu a nechajú ho spávať na dvore v blate?

Stáva sa, že niekto pri výbere v útulku povie „nekecajte mi do toho, buďte radi, že vám pomôžem a jedného si vezmem“? 

Samozrejme. Ale na to tu sme, aby sme ich dávali iba prevereným ľuďom. Problémom všetkých útulkov sú ale obmedzené možnosti preverovať psíkov, ktorých sme niekomu dali. Robíme to však a ak sú v zlých podmienkach, vezmeme ich späť.

Často sa k vám vracajú psy od nových majiteľov, ktorí to nezvládli?
Ani nie, vopred im totiž všetko povieme. Vždy spozornejú, keď im začneme vysvetľovať, ako sa o toho psíka starať, čo mu majú dávať žrať, že musia ísť k veterinárovi, je to pre nich čosi úplne nové. Niektorí sú v úplnom šoku, čo všetko pes vyžaduje a čo vyžadujeme my od nich. Potom začnú rozmýšľať. Občas sa stane, že som si nie istá, či je nový majiteľ úplne vhodný, ale po polroku príde aj so psíkom a je úplne užasnutý, akého má perfektného psa. Mnohí telefonujú, posielajú fotky. Istým ľuďom sme dali psíka menom Rebel, ktorý trikrát ušiel a vrátil sa do útulku. Navrhli sme kastráciu, oni súhlasili a on je teraz v pohode. Ďakujú nám, dokonca prispievajú sponzorsky.

Ako reagujú ľudia, ktorí si prídu po psíka a zrazu zistia, že zaň musia zaplatiť? 

Väčšina si myslí, že nám pomôže už tým, že si niektorého psíka vezmú. Iste, pomôžu nám, ale iba tým, že sa uvoľní miesto. Lenže psík, ktorý k nám príde, musí byť ošetrený, odčervený, odblšený, zaočkovaný proti besnote a infekčným chorobám, a to všetko niečo stojí. Nový majiteľ platí štyristo, päťsto alebo šesťsto korún podľa veľkosti psíka. Nás pritom stojí okolo tisícpäťsto korún, kým ho vypeľháme. Ľudia však neplatia za samotného psíka, ale za to, že môžme potom zaočkovať a liečiť aj ďalšie, ktoré prídu. Platia teda de facto len časť vakcíny. Dennodenne pritom navštevujeme veterinárnu kliniku, dávame psíkov operovať, ošetriť, niektoré majú nádory, niektoré sú dostrieľané... a to nie je zadarmo.

Veterinára si platíte v plnej výške? 

Nie, vychádzajú nám v ústrety. Platíme iba za materiál, za samotné úkony nie. 

Ako sa stavia spoločnosť k sponzoringu takýchto projektov? 

Niektoré firmy už ani neoslovujeme. Ale chápeme, že sme na úplnom chvoste tých, ktorí potrebujú pomoc a dávajú sa im peniaze. Najskôr sa pomáha starým ľuďom a deťom, až potom niekde na konci sme my. Ale aj medzi sponzormi sú psíčkari a tí nás držia.

Je možné pomôcť aj inak ako peniazmi? 

Iste, tomu sme dokonca radšej, pretože mnohí si potom myslia, že „dali sme peniaze, bohvie, čo s nimi potom robia“. Sme radšej, ak niekto prinesie krmivo, matrace, koberce, piškóty, konzervy... Sú ľudia, ktorí keď to tu vidia, nielenže zaplatia za psíka, ale pridajú aj sponzorský dar, aby sme mali na krmivo a podobne.

Ľudia často nedôverujú, pretože sa v mnohých prípadoch peniaze na charitatívne účely spreneverili. 

Každému vystavíme príjmový doklad a pri adopcii psíkov si robíme takzvané umiestňovacie protokoly, kde nám nový majiteľ podpíše, koľko zaplatil. Máme kompletné účtovníctvo a keď dnes dáte napríklad sto korún a prídete o pol roka, tak vám ukážem, že sú evidované. Sú ľudia, ktorí ako sponzori menovaní byť nechcú, pošlú peniaze anonymne do banky, ale každá koruna musí byť riadne evidovaná a zdokladovaná.

Ak sú psy v kotercoch, príliš sa to od uviazania na reťazi neodlišuje. Ako často sa dostanú von? Ráno pri hygiene sú vypúšťané vybehať sa, kým sa kompletne nevyčistia koterce. Ak sa znesú psy z viacerých kotercov, vypúšťame ich naraz. Doobeda teda behajú, potom sa neobedujú a do večera sú opäť vypúšťané. Každý koterec je teda vypúšťaný minimálne dvakrát za deň. V prednej časti útulku sú malé psíky a tie sú pustené prakticky stále. Zároveň sem chodia ľudia z aktivačných prác, ktorí psov venčia mimo útulku. K tomu chodia venčiť aj niektoré rodiny. Sú to také stálice, ktoré vezmú svoje deti a cez víkend nám takto pomáhajú. Zvyčajne ide o rodiny, ktoré si nemôžu dovoliť mať psíka a tak svojim deťom umožňujú aspoň takýto kontakt.

 Koľko stojí mesačná prevádzka útulku? 

Približne šesťdesiattisíc korún. V tom je všetko. Za minulý rok k nám prišlo štyristoštyri psíkov, umiestnili sme ich tristosedemdesiattri, čo je približne jeden psík denne, šestnásť sme vrátili pôvodným majiteľom.

Nepozerajú na vás niektorí ako na blázna? 

Ale áno, mnohí. Dokonca aj doma moji rodičia. Koľkokrát mi niekto povie, že prečo sa venujem psom a nie radšej deťom v detskom domove. Na to im odpovedám, že „nech sa páči, ja som si vybrala toto, vy si vyberte tamto“. Pomáhať môžu aj oni, deťom, bezdomovcom, starým ľuďom. Ja túto prácu robím dobrovoľne a nikomu nič nebráni pomôcť inde. Ľudia však majú dosť svojich problémov a psy sú naozaj na okraji. Mnohí si však neuvedomujú, že tak, ako sa oni správajú ku všetkému živému, tak sa im to vracia. Ja dám lásku psom a oni ju dávajú mne.  

S povolením SME online.

Celý článok si môžete prečítať na: 

http://www.sme.sk/c/3150539/ingrid-novakova-psy-netrpia-v-bytoch-ale-na-retazi.html

 

Y. Neumannová, 8.3.2007