In memoriam Fleuri

Mladučká bielo-hnedá Fleuri prišla s bratmi Madox a Matrix do útulku v Trnave pred viac ako rokom, v marci 2007. Nemali vtedy ešte ani pol roka. Boli držané v nedobrých pomeroch, na betóne, v úzkom dvore, bez kontaktu s ľuďmi, pravdepodobne aj príliš skoro oddelené od psej maminy. Výsledok boli tri ustráchané psie mláďatká, ktoré nič nepoznali, len strach. Z každého, zo všetkého.

Obývali spolu maringotku, ktrorá bola ich útočišťom.replica watches Fleuri z nej dlho ani nevyliezla. Keď už aj vyšla von, bola vždy pripravená schovať sa v nej, hlavne, keď sa v areáli pohyboval cudzí človek. Napr. ja s fotoaparátom v ruke.... Jednoducho sa nedarilo, odfotiť ju, sotva som sa priblížila, zmizla v útrobách maringotky. Postupne, veľmi-veľmi pomaly sa osmelovala, pracovníci útulku ju už mohli dokonca zdvihnúť na ruky. Ale na adopciu do rodiny nebolo ani pomyslieť. Kto by si aj dal tú námahu, zaoberať sa tak deprivovaným zvieraťom...

Našla sa taká dobrá duša, áno. Po viac ako roku v útulku bola Fleuri adoptovaná. Osobou, ktorá poznala problematiku, ktorá sa podujala na tú ťažkú úlohu. Zvládla to, s veľkou porciou lásky a trpezlivosti. Fleuri sa naučila chodiť na vodítku, musela, veď panička bývala v bytovke. Naučila sa čistotnosti, naučila sa tolerovať neznámych ľudí v jej blízkosti.

Žiaľ, jej nový život s paničkou, ktorá ju nadovšetko milovala, netrval dlho. Jej strach jej bol osudným. Jedna sekunda, jeden nešťastný okamih, otvorené dvere, skok z auta, priamo na koľajnice, pod vlak...

Slová jej paničky na rozlúčku sú tak pekné, tak smutne poetické, že si zaslúžia našej pozornosti:

Prešiel už tretí deň od Floruškinej smrti a ja ešte stále nedokážem uveriť tomu, že to nie je iba zlý sen... Kam sa pozriem, tam vidím jej  nádhernú usmievavú tvár, kam sa pohnem, tam natešene uteká za mnou, aby ma nestratila z dohľadu.

Nedokážem prijať tú neznesiteľnú skutočnosť a nedokážem sa ukryť pred  myšlienkami, ktoré ma bodajú priamo do srdca! Oči ma režú a štípu a ja neviem, kde sa vo mne berie zrazu toľko sĺz.

Myslela som si, že čím som staršia, tým ľahšie sa dokážem vyrovnávať s ťažkými životnými situáciami. Zisťujem však iba, že čím ďalej – tým viac som citlivejšia a zraniteľnejšia.

Vo svojom tridsaťročnom živote som mala niekoľko psov, ktorí boli mojimi životnými priateľmi. Nikdy nezabudnem ani na jedného z nich. Každého som milovala najviac ako sa len dalo a s každým som prežila nádhernú časť svojho života. Všetci naši psíci sa dožili vysokého veku a umreli pokojne a dôstojne v starobe, do ktorej sme ich sprevádzali...

S Flo to bolo ale úplne iné. Bola tu príliš krátko na to, aby som jej mohla dať všetko, čo som chcela a mohla. Bolo to však akurát na to, aby si ma získala a opantala svojou neprekonateľnou dôstojnosťou, nehou a oddanosťou. V duchu sa ospravedlňujem svojim doterajším psím láskam za to, že o nej takto hovorím. Nie – nezabudla som na nikoho z mojich najdrahších  miláčikov. Túto spoveď chcem ale venovať najväčšej psej osobnosti, akú som kedy poznala... FLO.

To meno mi bude znieť v hlave i v duši kým budem dýchať. A to hovorím bez pátosu – tak, ako to vnímam a cítim.

Možno to bolo tým, že bola z útulku a predtým z veľmi ťažkých pomerov. Vo svojom krátkom živote nepoznala veľa dobrého a preto bolo nesmierne ťažké získať si jej dôveru. Bola som asi prvá, ktorej sa to podarilo na sto percent a tým pádom tá, ktorej Flo položila k nohám jej celú dušu. Bola to tá najkratšia z najkrajších etáp môjho života!

Neľutujem a nedala by som za nič na svete ani sekundu z nášho spoločného života. Bolo to okúzľujúce! Obrovské chcenie a túžba prežiť každý nový deň, do ktorého ma budila s krásnou neohrabanosťou a šialenosťou.... Nedokážem opísať všetko, čím si ma získala. Mám pocit, že všetko, čo urobila aby ma potešila, ma dostalo naveky. Robila všetko pre mňa, pre môj úsmev, pre moju radosť z jej bláznovstiev. Dalo by sa možno povedať, že v podstate každý psík sa snaží o to isté – dýchať a žiť pre svojho najmilovanejšieho pánečka. Je to tak – zažila som to neraz. Ale práve preto, že som to zažívala a pociťovala niekoľkokrát v mojom živote, teraz viem porovnať a verte, že viem o čom hovorím.

Za tie dva mesiace našej spoločnej cesty mi dala Flo toľko, ako nikdy nikto predtým. A práve preto to tak neznesiteľne bolí!!! Možno som sebec, ale neviem sa vyrovnať s tým, že sa to tak strašne skončilo, že už nikdy neuvidím svoju Floušku, nikdy jej nepoviem ako ju nekonečne milujem, nikdy ju už nepohladím po jej zamatovej srsti... Nedá sa mi dýchať! Chýba mi jej láska a neha, ktorou ma zahŕňala spôsobom jej vlastným. Potrebovala sa o mňa opierať čo najväčšou plochou jej krehučkého tela – milovala som každučký centimeter na tom telíčku.

Ten pes mal tvár. Mal smiech. Mal neprekonateľnú dôstojnosť. A nekonečnú túžbu žiť, poznávať a tešiť sa zo života...
Tú radosť poznala iba chvíľku. Nikdy si neodpustím, že jej život preťal vlak. To krehké telíčko s krehkou dušičkou... Ten vlak preťal  naše cesty, naše šťastie, našu blízkosť... Nepreťal ale puto, ktorým sme boli spojené a ostaneme navždy.

Trýzni ma nekonečná bolesť. Bolí ma život bez Flo! Kam sa pozriem, tam ju vidím a cítim. Nedokážem spávať v našom byte! Flo, kde si? Prečo si odišla tak skoro? Chcela som Ti toho ešte toľko krásneho dať a ukázať! Chcela by som veriť, že existuje psie nebo, v ktorom teraz beháš a hráš sa, ako len Ty to vieš, a v ktorom už nepocítiš nikdy žiaden strach...

Najdrahšia FLO! Ďakujem Ti za prenádhernú etapu môjho života a som nesmierne vďačná za to, že som to mohla byť práve ja, kto smel poznať čosi tak nádherné. A že som to mohla byť práve ja, kto mohol dať všetku svoju lásku tak nádhernému tvorčekovi, ako si Ty.

Ostaneš vo mne pokiaľ budem dýchať a neprestanem veriť, že sa v budúcnosti stretneme...

Veľmi, veľmi, veľmi Ťa ľúbim, Flouška, Fleuri, Muška, Blška, Myšička...Moja láska...!

J.M., august 2008