Logo Utulok.skVirtuálny útulok pre psov, mačky a iné domáce zvieratá
späť

Keď náš miláčik odíde navždy   (Kremácia zvierat)


Nie, nie ešte jeden príbeh Adieu XY... akosi ma v poslednom čase stretávajú tieto smutné udalosti. Môj miláčik, ktorý ma sprevádzal 14 rokov, odišiel práve navždy, ale nechcem spísať ódu na neho, lež sa podeliť o praktické skúsenosti pri jeho nevyhnutnom odchode.


Prišiel ku mne 2-mesačný, taký dubáčik, v mise na vodu sa mohol kúpať. Vyrastal do pekného, sebavedomého pinča. Prvé roky neboli med lízať, nemala som skúsenosti a nedala som mu možnosť rozptýlenia, ktoré mladý aktívny pes potrebuje. Žili sme v najzápadnejšej dedinke na Záhorí, bola som hádam jediná, ktorá svojho psa venčila, prechádzali sme okolo dvorov so psami na reťazi... on si otvoril bráničku, za ktorou cítil háravú fenku a behom za ňou po chotári! Často chytil háravú stopu a zmizol, ja upachtená za ním, ale po 10 minútach mi už galopoval oproti a všetko bolo v poriadku.

Po troch rokoch dostal spoločníčku, huňatú Bonu, trvalo mesiac, než ju akceptoval. Kamoši v tom zmysle neboli, moj pinč Dino bol samotár a individualista. Až do smrti. Ľudí mal rád, návštevu radostne privítal, dal sa pomaznať - a zmizol na svoje početné miesta niekde na gauči alebo kreslách.

Pred štyrmi rokmi sa objavili prvé znaky staroby, šedý zákal, potom kašeľ ako klasický symptom srdečnej dysfunkcie, hlavná chlopňa nedoliehala. Odvtedy brával lieky, čo tiež nebol šport, lebo dať mu tabletku bolo umenie. Ešte stále pekný dobrý psík. V tom čase som začala brávať do opatery útulkových psíkov, často šteniatka, jeho citlivý sluch reagoval na ich šantenie a kvikot temer bolesťou, Dinko sa stiahol, jeho obľúbené refúgium bolo auto v garáži. Tam bol sám, tam si spinkal v dekách a mal pokoj.

Srdiečko stále slabšie, prišli krízy, kontrolné vyšetrenie alarmujúce, podľa usúdenia kardiológa “to už dlho nepotrvá”. Aký bude jeho koniec, pýtala som sa. Asi sa zadusí... no ďakujem, strašná predstava. Nakoniec to trvalo ešte temer rok, boli krízy, keď som už objednala veterinára domov, telefonovala s krematóriom v Brne, objednala informácie v blízkom Rakúsku. Bola som totiž istá, že telíčko môjho psíka nezverím ani kafilérii, ani studenej zemi. Tak ako pre seba dúfam v rýchlu premenu mojich pozostatkov ohňom, tak som to plánovala aj pre môjho psa. Aj ca cenu vysokej ceny, vedela som, že mi to stojí za to.

Potom prišla kríza, kedy mi bolo jasné, že už prišiel čas. Mesiace som žila v napätí, kedy bude treba zasiahnuť, koľko môj pes ešte zvládne, či ešte chce byť s nami, či sa ešte netrápi. Myšlienka na smrť bola našim každodenným spoločníkom. Predstava toho, čo je predo mnou, ma desila. Kým chamtivo zbaštil vyberané dobrôtky, kým mu chutilo, bolo dobre. Dávka liekov na odvodňovanie sa musela rapídne zvyšovať. Predné končatiny vykrúcal deformujúco do strán, aby si urobil miesto pre zväčšené srdiečko. Celé dni prespal, ako starý človek, ale nebolo mu zle. Až posledné dva dni, keď odmietal aj tie najobľúbenejšie lahôdky, stál na vratkých nôžkach, slabučký, bezvládny, len stál a stál a pozeral na mňa zakalenými očkami.

Musím sa poďakovať nášmu veterinárnemu lekárovi, ktorý poznal môjho psíka od malička a sprevádzal ma pri tejto ceste. Ktorý na môj plač v telefóne, že je to už teraz konečné, zmenil svoje termíny, zbalil injekciu a prišiel ku mne. Privolala som si moju sestru ako duševnú oporu. A avizovala prípad v krematóriu pre zvieratá v Jabloňovom.


Dinko ležal na pohovke, presne na tom mieste ako na obrázku, na príchod veterinára už nijak nahnevane nereagoval, hladkali sme ho, dal si pichnúť injekciu do žily, za okamih – ja som nič nevnímala, zmysel pre čas ma opustil – prestal dýchať, telíčko sa uvoľnilo a bolo po všetkom... Doktor mi ho preniesol do auta, ponúknuté plastové vrecko som odmietla, mal tam svoje deky. Tie sa zašpinili, prozaická skúsenosť je použiť plastovú podložku, uvoľňujúce sa svaly uvoľnia všetky telesné otvory.

Hneď sme sa dali na cestu na kremáciu. Jabloňové, dedinka za Stupavou a Lozornom. V typicky slovenskom ambiente, v areáli bývalého družstva, kopa rozpadlých domov, ako kvetinka jeden čerstvo omietnutý domček, už na nás čakali. Milí ľudia, bez falošnej sústrasti, s pochopením v očiach. V strede strohej miestnosti, bez zbytočného pompu, kovová piecka, drahá investícia z Anglicka. Vysokovýkonný prístroj, plne automatizovaný priebeh. Horáky, ktoré zabezpečia prevádzkovú teplotu 1 200 stupňov behom niekoľkých minút. Teda samotné spálenie prebehne behom pár minút, celý proces vyžaduje ale niekoľko hodín, najdlhšie na vychladnutie.

Psíka preniesli, ležal, spinkal navždy, oči otvorené (to tak je, bolo mi povedané), naposledy som pohladila jeho ešte mäkké telíčko, vybrala malú urničku a odišla, vkladanie do pece som nechcela vidieť. Na druhý deň som si vyzdvihla jeho popol, v urničke nie väčšej ako horčičák. Tu stojí na stole a čaká na rozhodnutie, či ju pochovám. Ale asi roztrúsim popol po tráve v záhrade...

Spopolnenie nie je lacné... drahá pec sa musí amortizovať, prevádzka je drahá. Zviera do 20 kg 3.800 SK, plus urna. Ďalšie služby extra, aj transport. Prevádzkári prídu po mŕtve zviera do domu alebo k veterinárovi. Iste, sú aj lacnejšie alternatívy. Vlastne, iba jedna. Ponechať mŕtve telo u veterinára, vloží ho do plastového vreca a odovzdá do kafilérie. Strašná predstava, pozostatky milovaného zvieraťa, ktoré s nami prežilo roky, maznalo sa s nami na gauči, ba niektoré spávali v posteli, roky rokúce, v dobrom aj zlom... Radšej by som šetrila, radšej by som si požičala. Pochovať zviera aj vo vlastnej záhrade nie je legálne, zákon to zakazuje. Cintoríny pre psov sú ešte zriedkavé, niektoré tiež nie legalizované.


Chcem týmito riadkami vecne popísať priebeh potrebnej eutanázie môjho psíka a jeho kremácie. Chcem sa priznať, že som bola zbabelá, že som sa hrozila týchto posledných hodín, tohto rozhodnutia. Nebolo to ľahké. Som unavená, hlava prázdna, som bez sily. Odľahlo mi, že sa to stalo, že môj Dinko netrpel, že je na stálom odpočinku - hoc jeho miesto prázdne, navždy...


Tel. kontakt na krematórium v Jabloňovom: 0905 317864  a  0911 717631

O 6 mesiacov neskôr odišla navždy aj moja "druhorodená," Bonka, chodský pes. Obdarovala ma rýchlou prirodzenou smrťou, zomrela na krvácanie do mozgu, bez bolesti, tíško, behom dvoch hodín. Krásna fenka, vždy poslušná, nenáročná, oddaná. Dvanáste narodeniny minula o dva dni... Adieu, Boninka!

Y. Neumannová, 23. 09. 2008 a 11. 03. 2009