Logo Utulok.skVirtuálny útulok pre psov, mačky a iné domáce zvieratá
spä»

Naąli sme psíka, čo teraz?


Moja internetová stránka je zrejme uvedená na informáciách aj ako telefónny kontakt, lebo často dostávam telefonáty znenia: „Útulok? Naąli sme psíka, čo s ním?...“

Najprv sa vyzvedám:

Podµa toho odporúčam: v Bratislave nahlási» útulku Slobody zvierat (tel. 02-16 187), lebo tam sa hlásia aj majitelia, ktorí stratili zviera.

Na farebnej visačke o očkovaní proti besnote je kontakt na lekára a evidenččíslo, pod ktorým je pes evidovaný, meno a adresa majiteµov. Nedávno som na základe týchto údajov zháňala majiteµku aľ v Rakúsku, na rakúskom miestnom úrade podµa predvoµby (nech ľije internet!). Problém bol totiľ, ľe telefónne číslo v evidencii veterinára malo prehodené dve číslice a ozývalo sa mi len halali...

V kaľdej obci a mestských častiach majú evidenciu psov, samozrejme, tých nahlásených... Aj tam sa treba obráti». Okrem toho u veterinárnych lekárov v mieste nálezu.

©»astné to mestá, ktoré majú útulok. Eąte stále je ich na Slovensku málo, ale predsa. Na útulok sa obracajú majitelia, ktorým sa stratil pes, tam by ste mali najdúcha tieľ nahlási». Dôleľitý tip pre tých, ktorým sa stratil pes: nestačí hµada» v útulku niekoµko dní po strate. Neraz sa psík potuµuje týľdne, kým sa ocitne v bezpečí útulku. Viem prípad, ľe strateného psa objavili majitelia alebo ich známi viac-menej náhodne na internetovej stránke polroka po strate! Majitelia sa síce boli opýta» v útulku krátko po strate, vtedy tam eąte nebol, ale potom sa uľ neohlásili.

Ak len trochu môľete, pritúµte psíka. Väčąinou sa to nedá a psík poputuje do útulku. Pozor, nie je útulok ako útulok!! Karanténne stanice, odchytové miesta pri miestnej polícii apod. sú zariadenia, kde psíkov po určitej lehote, zväčąa 28 dní, utrácajú... Ak ste si nie istý, radąej sa na to popýtajte!


A tu veselý príbeh malého najdúcha, ktorý mal ą»astie nad ą»astie...

Svet je malý (príbeh od pani Jany K.)

Bol sobotný chladný „medzisviatkový“ večer 28.12.2008, keď som sa rozhodla zájs» do kostola. Pri parkovaní som zbadala malého psíka, ktorý sa motal pred kolesami ďaląieho parkujúceho auta. Pozeral na mňa zhruba ročný psík menąieho vzrastu a trvalo mu asi sekundu, kým priąiel ku mne. Pán z iného parkujúceho auta ma prekvapil svojím záujmom, vraj či je psík môj. Na moju odpoveďľiaµ nie, ale má ątítky, tak sa ho pokúsim vráti» tam, kam patrí“, mi poďakoval a odkráčal do kostola.

Moja rados» zo ątítku vąak netrvala dlho, lebo som si uvedomila, ľe je sobota, pár minút po ąiestej hodine, ľiadne mobilné číslo na ňom uvedené nebolo a tak som sa mohla porozpráva» iba s odkazovačom. Na Slobodu zvierat som telefonovala s malou duąičkou. Samozrejme, výjazdové vozidlo bolo uľ zaparkované, mali fajront, avąak slečna z útulku mi sµúbila, ľe ma tam počká. Zavolala som kamarátke, či by nemohla ís» so mnou. Mala som hrôzu z toho, ľe tam budem niekde v tme so psíkom v aute blúdi». A ukázalo sa to ako správna voµba.

V útulku mi na moje prekvapenie povedali, ľe aj ten druhý plieąok, čo má psík na krku, nám ho môľe pomôc» identifikova». Bol to ątítok z nejakej mestskej časti a vraj mestská polícia má k dispozícii evidenciu majiteµov psíkov. Nasledovalo ďaląie prekvapenie, a síce ochota dotyčného policajta. Zavolal mi naspä» a uviedol meno a bydlisko majiteµa, ale na otázku, či mi môľe poskytnú» aj telefónne číslo, mi odpovedal, ľe tento údaj tam uvedený nemá. Chvíµku nato mi zvonil telefón, to bol zase on. Vraj pokiaµ je číslo zverejnené, poskytnú mi ho. Samozrejme!!! Nechápem, ako ma to nemohlo napadnú». A v tom prekvapenie „..vydrľte, ja vám ho zistím a za chvíµku vám zavolám..“ A tak aj bolo. Úľasný človek.


A prečo je svet malý?

Toto celé malo jednu malú chybičku krásy, a síce - číslo bolo na pevnú linku, kde mi nikto nedvíhal telefón. Vtom som na celú miestnos» recepcie Slobody zvierat zahlásila meno majiteµa, kedy sa na mňa kamarátka pozrela a povedala: veď to je Evin manľel! Eva je jedna veµmi vzdialená známa, ľijúca ako my v Bratislave a pochádzajúca z dediny za Nitrou, z ktorej pochádza kamarátkin manľel a môj priateµ.

Nasledoval kolotoč zis»ovania čísla na mobil. Kamarátka vyskúąala spoločných známych, ja som iąla na to cez rodinu. Nakoµko nám vąetci vedeli da» len číslo na pevnú linku, museli sme psíka necha» v útulku s tým, ľe sa budeme pokúąa» zohna» majiteµov a poda» im informáciu, nech si prídu poňho hneď ako budú môc». Ja som si ho k môjmu psovi vzia» nemohla, lebo by sa nezniesli, môj je typický „jedináčik“, ktorý neobµubuje psov v naąom príbytku a kamarátka má dve malé deti, a mali cestova» preč, takľe jediná cesta bolo necha» ho tam prenocova». Cestou z útulku mi telefonuje Anička, vraj má pre mňa číslo na mobil - ą»astie v aute by sa dalo krája»! Otočili sme a psíka rýchlo vyzdvihli a zaniesli domov k majiteµom, ktorí sa medzičasom vrátili domov. Bola som ą»astná, ľe ho tam nemusím necha».

Kieľby vąetky príbehy mali taký ą»astný koniec!


Y. Neumannová, 6. 1.2009