Našli sme psíka, čo teraz?

Moja internetová stránka je zrejme uvedená na informáciách aj ako telefónny kontakt, lebo často dostávam telefonáty znenia: „Útulok? Našli sme psíka, čo s ním?...“

Najprv sa vyzvedám:

• KDE, v ktorom meste?
• Má zviera obojok, visačku o očkovaní alebo iný štítok?

Podľa toho odporúčam: v Bratislave nahlásiť útulku Slobody zvierat (tel. 02-16 187), lebo tam sa hlásia aj majitelia, ktorí stratili zviera.

Na farebnej visačke o očkovaní proti besnote je kontakt na lekára a evidenčné číslo, pod ktorým je pes evidovaný, meno a adresa majiteľov. Nedávno som na základe týchto údajov zháňala majiteľku až v Rakúsku, na rakúskom miestnom úrade podľa predvoľby (nech žije internet!). Problém bol totiž, že telefónne číslo v evidencii veterinára malo prehodené dve číslice a ozývalo sa mi len halali...

Audemars Piguet Replica

V každej obci a mestských častiach majú evidenciu psov, samozrejme, tých nahlásených... Aj tam sa treba obrátiť. Okrem toho u veterinárnych lekárov v mieste nálezu.

Šťastné to mestá, ktoré majú útulok. Ešte stále je ich na Slovensku málo, ale predsa. Na útulok sa obracajú majitelia, ktorým sa stratil pes, tam by ste mali najdúcha tiež nahlásiť. Dôležitý tip pre tých, ktorým sa stratil pes: nestačí hľadať v útulku niekoľko dní po strate. Neraz sa psík potuľuje týždne, kým sa ocitne v bezpečí útulku. Viem prípad, že strateného psa objavili majitelia alebo ich známi viac-menej náhodne na internetovej stránke polroka po strate! Majitelia sa síce boli opýtať v útulku krátko po strate, vtedy tam ešte nebol, ale potom sa už neohlásili.

Ak len trochu môžete, pritúľte psíka. Väčšinou sa to nedá a psík poputuje do útulku. Pozor, nie je útulok ako útulok!! Karanténne stanice, odchytové miesta pri miestnej polícii apod. sú zariadenia, kde psíkov po určitej lehote, zväčša 28 dní, utrácajú... Ak ste si nie istý, radšej sa na to popýtajte!

A tu veselý príbeh malého najdúcha, ktorý mal šťastie nad šťastie...

Svet je malý (príbeh od pani Jany K.)

Bol sobotný chladný „medzisviatkový“ večer 28.12.2008, keď som sa rozhodla zájsť do kostola. Pri parkovaní som zbadala malého psíka, ktorý sa motal pred kolesami ďalšieho parkujúceho auta. Pozeral na mňa zhruba ročný psík menšieho vzrastu a trvalo mu asi sekundu, kým prišiel ku mne. Pán z iného parkujúceho auta ma prekvapil svojím záujmom, vraj či je psík môj. Na moju odpoveď „žiaľ nie, ale má štítky, tak sa ho pokúsim vrátiť tam, kam patrí“, mi poďakoval a odkráčal do kostola.

Moja radosť zo štítku však netrvala dlho, lebo som si uvedomila, že je sobota, pár minút po šiestej hodine, žiadne mobilné číslo na ňom uvedené nebolo a tak som sa mohla porozprávať iba s odkazovačom. Na Slobodu zvierat som telefonovala s malou dušičkou. Samozrejme, výjazdové vozidlo bolo už zaparkované, mali fajront, avšak slečna z útulku mi sľúbila, že ma tam počká. Zavolala som kamarátke, či by nemohla ísť so mnou. Mala som hrôzu z toho, že tam budem niekde v tme so psíkom v aute blúdiť. A ukázalo sa to ako správna voľba.

V útulku mi na moje prekvapenie povedali, že aj ten druhý pliešok, čo má psík na krku, nám ho môže pomôcť identifikovať. Bol to štítok z nejakej mestskej časti a vraj mestská polícia má k dispozícii evidenciu majiteľov psíkov. Nasledovalo ďalšie prekvapenie, a síce ochota dotyčného policajta. Zavolal mi naspäť a uviedol meno a bydlisko majiteľa, ale na otázku, či mi môže poskytnúť aj telefónne číslo, mi odpovedal, že tento údaj tam uvedený nemá. Chvíľku nato mi zvonil telefón, to bol zase on. Vraj pokiaľ je číslo zverejnené, poskytnú mi ho. Samozrejme!!! Nechápem, ako ma to nemohlo napadnúť. A v tom prekvapenie „..vydržte, ja vám ho zistím a za chvíľku vám zavolám..“ A tak aj bolo. Úžasný človek.

A prečo je svet malý?

Toto celé malo jednu malú chybičku krásy, a síce - číslo bolo na pevnú linku, kde mi nikto nedvíhal telefón. Vtom som na celú miestnosť recepcie Slobody zvierat zahlásila meno majiteľa, kedy sa na mňa kamarátka pozrela a povedala: veď to je Evin manžel! Eva je jedna veľmi vzdialená známa, žijúca ako my v Bratislave a pochádzajúca z dediny za Nitrou, z ktorej pochádza kamarátkin manžel a môj priateľ.

Nasledoval kolotoč zisťovania čísla na mobil. Kamarátka vyskúšala spoločných známych, ja som išla na to cez rodinu. Nakoľko nám všetci vedeli dať len číslo na pevnú linku, museli sme psíka nechať v útulku s tým, že sa budeme pokúšať zohnať majiteľov a podať im informáciu, nech si prídu poňho hneď ako budú môcť. Ja som si ho k môjmu psovi vziať nemohla, lebo by sa nezniesli, môj je typický „jedináčik“, ktorý neobľubuje psov v našom príbytku a kamarátka má dve malé deti, a mali cestovať preč, takže jediná cesta bolo nechať ho tam prenocovať. Cestou z útulku mi telefonuje Anička, vraj má pre mňa číslo na mobil - šťastie v aute by sa dalo krájať! Otočili sme a psíka rýchlo vyzdvihli a zaniesli domov k majiteľom, ktorí sa medzičasom vrátili domov. Bola som šťastná, že ho tam nemusím nechať.

Kiežby všetky príbehy mali taký šťastný koniec!

Y. Neumannová, 6. 1.2009