Logo Utulok.skVirtuálny útulok pre psov, mačky a iné domáce zvieratá
späť
Pozdrav kamarátom do útulku od Brianky a Riška, ktorí našli  nový domov.


Keď sme sa 24. januára tohto roku zobudili v útulku v Trnave, netušili sme, že tento deň nám prinesie toľko šťastia do nášho smutného psieho života. Náš osud bol dovtedy dosť smutný. Riško sa túlal, lebo ho už jeho pán nepotreboval, tak ho vyhodil na ulicu. Nebyť policajtov, ktovie kde by skončil. Priniesli ho do útulku po Novom roku. Ja, Brianka, som ako šteniatko aj so svojou sestrou a bratom skončila v útulku tiež preto, lebo sme neboli vítaní na tomto svete a náš majiteľ nás proste opustil. Tak to chcel osud, ja aj Riško sme sa ocitli v jednom koterci a skamarátili sa.

Chodili sem všelijakí ľudia, pozerali si nás ako v obchode, ale dlho si nás nikto nevšimol. Až toho 24. januára 2009. Prišli dvaja ľudia a o mne vedeli z internetu, tam našli moju fotku a prišli sa na mňa pozrieť. Najprv chceli, aby som išla k nim aj s mojou sestrou Zorkou, ale teta z útulku im prezradila, že sa nemáme veľmi radi a bijeme sa. To je pravda, Zorka aj bráško mi vždy skoro všetko zjedli, takže kto by sa nebránil. Sem-tam sme sa kvôli tomu pobili. Odvtedy si na jedlo dávam pozor a najradšej by som mala všetko len pre seba a čo najskôr v brušku. Chvíľu to vyzeralo, že si tí ľudia vezmú len mňa. Riško ich vôbec nezaujímal, chceli vlčiaka alebo niečo podobné a ja som sa im páčila. Však som sa aj snažila robiť na nich psie oči, už sa mi tu veľmi nechcelo byť. Je tu málo miesta a sme stále zavretí v tých kotercoch. Pustia nás len na chvíľu, lebo je nás tu veľa a každý si chce trochu zabehať. Takže som na nich rozbalila všetky pekné a smutné pohľady a rýchlo som si ich získala. Boli nerozhodní, lebo chceli dvoch psíkov a s mojou sestrou im to nevyšlo. Neviem, čo sa stalo, ale zrazu začali mať záujem aj o Riška, vraj sme na seba zvyknutí a  nebude mi samej smutno. To rozmýšľali celkom rozumne. Riško ani netušil, že sa mu podarí dostať sa na slobodu spolu so mnou.

Potom sa to zbehlo veľmi rýchlo. Tety z útulku vošli do koterca a nasadili nám obojky, zobrali nás na ruky a niesli von. Bála som sa, čo to bude s nami, prečo nás berú oboch preč. A nesú aj naše deky, čo sme mali v búde. Všetci hafani štekali a nás naložili do auta, do ktorého nastúpili aj tí dvaja ľudia, čo si nás obzerali. Teta nás pohladila a dvere sa zavreli.

Začal sa náš nový príbeh a nový život. Riško bol dosť nervózny, bál sa, stále sa vrtel a nevedel obsedieť. Nová pani ho musela celou cestou držať, aby nespadol a nebehal po aute. Ja som sa veru nebála, položila som si hlavu na koleno mojej novej panej a nechala som sa hladkať. Nezačínalo sa to zle. Za chvíľu sme s autom zastali na jednom dvore s veľkou záhradou a pekným domom. Bolo to niečo iné ako v útulku. Žiadne koterce, ohrady, proste sloboda. Hneď nám dali dobré jedlo a ukázali nám, kde budeme spinkať. To vám je veľká búda! V pohode sa tam zmestíme obaja. Riško najprv nechcel, ale keď mu vonku bola zima, zaliezol ku mne. Takto sa stále spolu zohrievame.

Naši páni sú k nám veľmi dobrí. Dostávame veľa chutného jedla, psie pochúťky, piškótky, niekedy tvaroh s vajíčkom. Ale nemyslite si, že nás prekrmujú, strážia to dobre, aby nám nebolo zle a aby sme zbytočne nepribrali. Ešte nikomu z nás dvoch nebolo zle od žalúdka. Ja by som teda pokojne zjedla aj viac, ale pani to má premyslené a stráži moju váhu.

V tej záhrade a na dvore je poriadna zábava. V záhrade je veľa dier od myší a hrabošov, takže si viete predstaviť, aká je to sranda kopať a hrabať a vidieť ako tí malí hlodavci utekajú. Riško sem tam myšku aj chytí, ale nezje ju, veď nie je mačka, len sa s ňou pohrá. Celý dvor a záhrada sú už od nás poriadne prerýpané. Za to nás však páni nechvália, skôr sa zdá, že nám nadávajú, lebo stále hovoria: „to je fuj, nesmieš hrabať!“ Neviem, či to dokážeme pochopiť. Tiež majú v takej otvorenej šope plno palíc na paradajky, tie vždy cez deň, keď sú v robote, porozvláčame po dvore. No čo máme robiť, keď sa nudíme. Dali nám síce loptičky a iné hračky, ale drevo je drevo. Na dvore je aj vinič. Už sme zničili niekoľko mladých koreňov, poobhrýzali sme rôzne konáre, pojedli borovicové šišky, rozhrabali panej skalku, obtrhali búdu a podobné nezbedy. Tiež je veľká sranda každý deň vytiahnuť na dvor všetky deky a koberce, ktoré nám dali, aby nám nebolo zima. Veď čo, treba ich prevetrať a vyprášiť. Pani síce ponadáva, ale vždy nám ich vyčistí a znovu poukladá do búdy. Keď sú náhodou mokré od dažďa, a to teda bolo v poslednom čase často, vysuší ich v dome na radiátore. A keď sa už vonkoncom nedá nič vyviesť, naťahujeme sa za kožúšky, až pištíme raz jeden raz druhý. Vyzerá to ako riadna bitka, lebo ako pri jude vždy niekto skončí labkami hore, pričom aj zaduní zem. Ale je to len zábava, my sa máme naozaj radi.

Vždy keď páni prídu poobede domov, pustia nás na chvíľu aj do domu. Riško najprv ocikával všetko, čo sa dalo, ale dnes už vie, že to sa nepatrí. Ja som stihla zabsolvovať aj sterilizáciu, lebo pani povedala, že nešťastných psíkov sú v útulkoch stovky a keďže si ich všetkých nemôžeme zobrať domov, nebudeme privádzať na svet ďalších. Bola som síce veľmi vystrašená, keď ma nechali v nemocnici a dokonca som tam aj prenocovala, ale keď sa na druhý deň objavili a zobrali ma domov, bola som najšťastnejší pes na svete. Po operácii som sa mala veľmi dobre. Spala som s paňou v obývačke na takej mäkkej gube, boli tam vankúše a deky a pani ma stále strážila, aby som si nelízala ranu. Trvalo to skoro dva týždne, až kým mi nevybrali stehy, a to sa už ani mne nechcelo vylihovať a radšej som išla von k Riškovi a už sme potom ostali v búde spolu. Teda, my vlastne máme búdy dve, lebo pán sa nevydržal pozerať na Riška, ako prvé dve noci ležal pred búdou, hoci ja som ho volala, aby išiel ku mne, a kúpil mu novú vlastnú búdku. Je menšia a zmestí sa vedľa tej veľkej. Sem-tam si tam zalezie, ale väčšinou sme spolu vo veľkej. Pán síce hovorí, že zbytočne vyhodili veľa peňazí, ale čo už, veď majú len nás.

Musím povedať, že zatiaľ sme dosť nevychovaní. Ja viem poslúchnuť len povel „sadni“, aj to len vtedy, keď má pani nejakú pochúťku, a Riško ani to. Ale časom sa naučíme. Teraz trénujeme povel „zostaň“. No proste je tu kopec srandy a všelijakej zábavy. Najlepšie nám ide stráženie, k plotu sa nemá šancu priblížiť nikto, lebo vieme výborne štekať. Naši páni sú super, najviac sa tešíme, keď prídu domov, vyskakujeme im až do tváre, čo zase neteší tak veľmi ich. Zvlášť divne reagujú, keď sme zablatení a mokrí, vtedy kričia “NESKÁČ!!!“, ale nám je to, pravdupovediac, dosť jedno, veď ako sa dá potlačiť psia radosť.

Myslím, že lepšie sme ani nemohli skončiť. Ľúbia nás, lebo nás stále hladkajú, čo zbožňuje najmä Riško, sú s nami, pani nás češe, Riško pri tom vie aj spať, kŕmia nás, hrajú sa s nami. Asi by sme mali začať aj poslúchať, aby sme sa im nejako odvďačili aj my.

Vám ostatným do útulku posielame pozdrav a prajeme vám, aby ste aj vy našli svojich pánov a slobodu a toľko lásky, ako sa to podarilo nám. Mali sme veľké šťastie. Alebo to bol OSUD?

PS: Ja som sa volala pôvodne ZITKA a Riško bol SMEJKO, ale s novým životom prišli aj naše nové mená.

Ahojte! 

Brianka 

    a Risško (predtým útulok Trnava)