Logo Utulok.skVirtuálny útulok pre psov, mačky a iné domáce zvieratá
späť

 BAMBINKA , ďakujeme, že si bola...

Veľmi ma zaujala stránka venovaná radostiam i bolestiam spojených s našimi zvieracími miláčikmi, pretože je priveľa ľudí, ktorí si neuvedomujú, že aj zviera má srdce, cíti lásku i bolesť rovnako, ba možno niekedy aj viac, ako my - ľudia, hrdí na to, čo sme, kým sme a čo vlastníme. A pritom niekedy niektorí z nás nesiahajú týmto tvorom v priateľstve, vernosti, oddanosti a porozumení ani po ich malú labku.

Prečítala som príspevky a našla som v nich kus seba, svojej vlastnej bolesti zo straty môjho chlpatého miláčika. A našla som tu silu napísať to čo cítim, no nemám komu povedať, aby som ďalej nešírila bolesť a smútok v srdciach mojich detí. Chcem povedať o svojej láske a bolesti, pretože verím, že niekedy stačí naozaj len slovo, pocit, a človeku sa otvoria oči, pochopí, čo pred chvíľou ešte nechápal a možno nájde priateľa, ktorého márne hľadá v ľuďoch, práve v nejakých malých smutných zvieracích očkách... Chcem napísať o našej Bambinke a povedať aj takto ďakujem za to, že bola, že ma milovala, že som ju ja mohla milovať...


Bola krásna, bola veselá... Biela guľka s čiernymi uškami a fliačikom nad chvostíkom, ktorým neustále vrtela. Krásnymi hlbokými hnedými očkami, v ktorých mala toľko lásky, oddanosti a dôvery, že pri tom jej pohľade život našej rodiny dostával iný zmysel, vôňu, krásu... Nikdy nebola chorá, nikdy nebola smutná...Milovala piškóty a lentilky...Naháňala sa s umelým kindervajíčkom a hryzkala ho, kým ho neotvorila a nedostala sa k pedigrečku ukrytému vo vnútri... Ako malá zbožňovala hru s nafúknutým balónom, ktorý donekonečna odrážala do výšky svojím malým ňufáčikom... vozila sa na gumennej bodkovanej lopte až fučala od radosti a šťastia...milovala slnko a výlety autom.

Potom prišlo povinné ročné očkovanie... O pár dní jej očká posmutneli, stále častejšie sa ukrývala do tmy kúpelne... nafúknuté bruško... jej ťažký dych nám naháňal strach...veterinár, injekcie, nádej...opäť strach a slzy... nové vyšetrenia...a neúprosný verdikt - nádor na pečeni...maličká nádej v silu liekov, v silu lásky... Ale zázrak sa nekonal, hoci som oň prosila. Nekonal sa, ani keď oň prosili moji synovia...Stúlená, chvejúca sa biela hrčka, ktorá na nás pozerala spýtavými smutnými očkami... Keď som pri nej sedávala a pozerala ako sa trasie, ako sa snaží zjesť aspoň maličký kúsok mäska a jej očká hovoria "nechcem, nemôžem, ale aby si mala radosť skúsim to" tisíckrát som si povedala: Nie!!! Nemôžem Ťa nechať trpieť, nie, nezaslúžiš si to, priveľmi Ťa milujeme a priveľmi si nás Ty milovala celých 12,5 roka, nie nemôžeme, nesmieme Ťa nechať trpieť..." Tisíckrát som si to hovorila a myslela som, že som pripravená niesť tú strašnú zodpovednosť za konečné rozhodnutie, niesť tú bolesť, ktorá je cenou za jej vykúpenie... Ale na to človek nie je nikdy pripravený.. Asi nie...Veľmi mi chýba... Neskutočne, nekonečne...ľutujem tú chvíľu, kedy som stratila silu a nádej, ľutujem tú chvíľu, kedy som sa rozhodla, ľutujem ten deň, kedy som dovolila ukončiť lekárovi jej život!!! Nekonečné výčitky...budú vždy?? Nezáleží na slovách, ktoré mi hovoria synovia, nezáleží na slovách, ktoré tvrdia, že to bolo to najlepšie, čo som mohla pre ňu ešte urobiť.


Nezáleží, pretože necítim nič len bolesť a túžbu to vrátiť späť...Nedá sa...Môj syn mi hovorí, že Bambinka by to ani nechcela... že život v ktorom je bolesť a nie radosť nie je ani pre psíka životom...že odišla spokojná, lebo v tej chvíli ju už nič nebolelo...Ale ja sa stále pýtam, či som mala na to právo...s takou dôverou sa ku mne túlila...toľko lásky mala v očkách, keď som ju ukladala omámenú injekciou...či mi odpustila...Veľmi mi chýba...chýba mi ráno, keď sa zobudím a ona neposkakuje okolo mňa, aby ma odprevadila do roboty, chýba mi poobede, keď sa vraciam a nevíta ma pri dverách bytu, chýba mi v kuchyni, keď varím, večer, keď idem do kúpeľne a ona mi už neškrabká na dvere, aby som ju pustila k sebe, keď si líham a ona sa neukladá na svoj vankúšik pri mojej posteli...Ráno pohladkám palcom jej bielu hlavičku na fotke na nočnom stolíku a poviem "dobré ránko"..."odpusť mi..."

Ešte nie som pripravená prijať nového psíka...Ale pozerám do tých smutných očí na fotkách útulkov a viem, že raz sa jedny takéto očká začnú znovu smiať v mojej náručí a v náručí mojich synov...Ešte hľadám bielu chlpatú guľku s čiernymi uškami a fliačikom nad chvostíkom. Možno raz, neskôr.... Ale sú iní a možno majú možnosť..neváhajte... neviete o čo prichádzate...život je tak krátky... Náš aj psí...a lásky nie je nikdy dosť...

Ďakujem za možnosť povedať aj iným o tom, že Bambinka existovala, žila a dávala tak veľa lásky. Je to naša pocta pre ňu, naša vďaka za tie úžasné roky. Je to naše Máme Ťa radi Bambinka, ďakujeme a dúfame, že tam, kde si teraz si šťastná a spokojná, že cítiš ako si milovaná našimi spomienkami a myšlienkami na Teba a že Ťa jedného dňa znovu nájdeme.

Lýdia S., 29. 12. 2009

Chýbaš nám Bambinka

..dnes je to rok, čo odišla z nášho sveta. 365 dní.... Srdce nám bolesť stále zviera. Chýba nám. A čas to nevylieči. Spomíname na ňu toľko krát..... pripomíname si tie vzácne chvíle, dotyky šťastia z jej blízkosti, príbehy všedne nevšedné... ako sa vykúpala v rieke a hneď nato odskúšala piesok na brehu, ako sme sa smiali, že je ako malé strašidielko a každý sa jej bude báť po ceste, ako sa tajne vkrádala do otvorenej detskej srkine , v kútiku slastne spávala, ako poznala buchnutie pivničných dverí a privítať gazdu prvá vždy bežala... Dnes je to rok. Po lícach mi tečú slzy. Chcela by som to všetko vrátiť späť... Nič na svete však nemá takú silu. Môžem len veriť. ... vraj tam kdesi na Dúhovom moste sa raz znovu stretneme...

Lidka S. 9. 11.2010