Psy na Slovensku

Ako sa majú psy na Slovensku? Malá menšina dobre až výborne, veľká väčšina zle až horšie a ešte jedna časť hrozne! IWC Aquatimer replica watches

Pes je bytosť, ktorá cíti, smúti, teší sa, aj uvažuje. Podľa zákona je hodnotený ako vec... a mnohí veľmi o svoje veci nedbajú...

„Pes nepatrí do bytu.“ To je mienka, ktorú nezdieľam, ale rešpektujem. Nie každý psík musí byť gaučový. Veľká väčšina psov na vidieku žije vonku, vo dvore, stráži. A práve tu zažijeme aj najkrutejšie jednanie s touto živou bytosťou... Z času na čas niečo prenikne na verejnosť, televízia a tlač sa o to postarajú, diváci sa zhrozia, zľaknú a zabudnú, tak ako zabudnú na obete zemetrasenia. Tí, ktorí pracujú v ochrane zvierat, v útulkoch a karanténnych staniciach, by vedeli o ľudskej krutosti písať knihy...

Z „Modlitby psa“:

Hovorí sa, že som najlepší priateľ človeka. V mojich očiach môžeš vidieť dôveru a lásku. Usilujem sa vracať Ti dobro, ktoré mi poskytuješ.

Starnem vedľa Teba a Tvojich detí, strážim Tvoj dom, vodím nevidiacich, zachraňujem ľudí v ruinách a lavínach, ťahám sane, pomáham dolapiť zločincov, zabávam ľudí v manéžach cirkusov, znášam kruté bolesti v pokusných laboratóriách pre Tvoje zdravie.

Miliónkrát vrtím chvostom, aby som sa Ti poďakoval za Tvoju starostlivosť, aby som Ťa privítal doma a dal Ti najavo radosť.

Keby Ťa všetci opustili, ja s Tebou ostanem až do smrti.

(Jiří Šebánek, z dôvetku ku knihe Jeffrey M. Masson: Psi v lásce nikdy nelžou)

Nechcem sa dať do citátov typu „Veľkosť národa poznáš podľa toho, ako sa správa k svojim zvieratám.“ Chcem poukázať a pokúsim sa vysvetliť, navrhnúť riešenie. Nič nové, stačí pozrieť cez plot, za hranice, k našim západným susedom.

Už niekoľko rokov spolupracujem s nemeckými a rakúskymi organizáciami, ktoré pomáhajú pri adopciách našich psov, lebo útulky a karanténne stanice sú beznádejne preplnené. Stavy psov v útulkoch zásadne neklesajú, len rastú. Adopčný potenciál na Slovensku nevládze držať krok s množením, s pribúdaním psov. Pes (a mačka, ale to je vlastná kapitola) je bytosť biologická, množí sa geometrickým radom, podľa zákonov prírody. Ak do toho procesu nezasiahneme, prerastie nám cez hlavu. Nakoniec, aj reprodukciu u ľudí regulujeme...

Ako je možné, že Nemci a Rakúšania berú od nás psov, nemajú dosť vlastných? Nemajú, lebo sa nepremnožujú! A to je šanca pre zopár stovák našich psíkov ročne, ale je to len kvapka do mora.

Účinné riešenie neželaného množenia, teda prebytku psov a mačiek je len a len kastrácia, predovšetkým feniek. U nás žiaľ ešte tak zriedkavá, v pokročilejších krajinách samozrejmá a inde jednoducho nutná. V Rakúsku a Nemecku je kastrácia celkom normálny jav. Práve preto môžu a chcú adoptovať naše zvieratká.

Čo s tými košmi šteniatok dvakrát do roka, prvý vrh sa podarí možno rozdať či viac-menej nanútiť príbuzným a známym v okolí, druhý vrh už ostane na ocot, šteniatka rastú, zrazu sú 2-3 mesačné, majiteľ sa zobudí, šup s nimi do útulku, v tom lepšom prípade. Nemáte predstavivosť, kde všade sa už vyhodené šteniatka našli. Odpadový container je celkom bežný, v lese, v poli, pri rieke, po pokuse utopiť ich. Utopiť žijúce, dýchajúce bytosti, strašná smrť - každému, kto sa toho dopustí, by som strčila hlavu do lavóra a nechala ho hodnú chvíľu trepať rukami a nohami...

Nechcem tu vyratúvať možné krutosti, týranie zvierat, nechcených, vyhodených na autostrádu v nádeji, že ich prejde auto, psov s vrastenou šnúrou okolo krku po pokuse strangulácie, psov so spálenou kožou, krvavými ranami po sekere. Jednoducho je ich veľa, psov (aj mačiek...) a jediné, skutočne

jediné humánne a systémové riešenie je kontrola množenia, teda kastrácie.

Okolo kastrácií na zastavenie reprodukčného procesu u psov aj feniek alebo sterilizácií (v zahraničí sa často používa pojem kastrácia pre obe pohlavia) sa vinú mýty a neoverené názory.  Osveta, vysvetlenie súvislostí, vnesenie do povedomia, to je jedna vec. Nielen v mestách ale hlavne na vidieku, aj na tom najvýchodnejšom, aj v tých najchudobnejších štvrtiach na perifériách obcí...

Najúčinnejšie by ale mohli zapracovať zákonodarci, samosprávy, poslanci. 

Aj tam sa treba najprv dostať do povedomia, vzbudiť pocit zopovednosti za tie štvornohé bytosti okolo nás. Je len celkom málo miest alebo obcí, ktoré sú tejto tematike naklonené. Problém vyhodených psov bez pána sa rieši odchytom, zavretím do karanténnej stanice, v lepšom prípade útulku. Vedeli ste, že utratenie psa je legalizované zákonom a že je v záchytných tzv. karanténnych staniciach bežné? Česť výnimkám. Na rozdiel od týchto sa v útulkoch neutráca, za cenu stále plnších kotercov, až do prasknutia, až do stavu, keď jedoducho kapacita ďalej nestačí. Pritom útulky neplatí štát ale privátne osoby, občianske združenia.

Daň za psa nie je žiaľ špecifická, ide do všeobecného rozpočtu, teda nie na psíčkárske účely. Ale práve tu by sa dalo riešiť:

zníženie dane za kastrovaného psa

ako motivácia a prejav zodpovednosti. Na celom Slovensku. Ako prvý smerodajný krok. Aby Slovensko neostalo vo veci ochrany zvierat vývojovou krajinou...

 Barikáda pred útulkom, vnútri vystrašené vyhodené fenečky. Majiteľ nezistiteľný...

Ešte by som si priala aj vyriešenie povinného čipovania psov, tak ako je to od tohto roku povinnosťou v Rakúsku. Identifikačný čip a registrácia majiteľa, aby sa dal nájsť, keď svojho psa vyhodí. Bolo by ich menej. Lebo len super zákon na ochranu zvierat, ktorý obstojí v EU, lebo sa na ňom orientuje, neznamená nič, keď sa neplní, keď sa nekontroluje, keď sa netrestá.

Y. Neumannová 1. 3. 2010