 |
 |
 |
Bak je argentínska doga a keď som ho spoznala, vážil toľko, že som ho mohla vziať na ruky. Tak okolo 15 kíl...
Odchytili ho na jednej benzínovej pumpe. Vbehol do obchodu a pustil sa do Kindervajec v regáli, hltal ich aj s balením. Prišiel do karanténnej stanice vo Zvolene. Preňho bola táto adresa záchranou... hoci pre mnohých znamená smrť!
Bola tuhá zima, poriadne pod nulou. Bak sa triasol od zimy, žrádlo prijímal ako divý, ale nepriberal. Dostal kabátik zo starých teplákov proti zime, z otvoreného koterca ho dali do nekúrenej miestnosti, chúlil sa zimou a von by nevyšiel ani za svet! Na venčenie ho napokon museli vyniesť na rukách, pomotkal sa, vyprázdnil a trielil dnu. Vydržal aj celú dlhú noc, nikdy sa vnútri nevyšpinil.
Mal to šťastie, že sa karanténna stanica práve obrátila na verejnosť s prosbou o pomoc pri umiestnení psov, ktorí už boli „na zozname“ – teda boli v stanici viac ako 28 dní, čo podľa predpisov znamená smrť!
Výzva cez internetovú stránku (http://www.kszv.sk) pomohla. Ochranári zo Slovenska, Čiech, Rakúska a Nemecka podali pomocnú ruku, vyviezli niekoľko psov do nových domovov, situácia sa čiastočne ukľudnila. Dočasne...
Bak našiel nový domov vďaka virtuálnemu útulku z Rakúska...
Za pomoci www.tiersuche.at som prednedávnom hľadala nový domov pre argentínsku dogu zo Slovenska. Umiestnenie sa podarilo, v súvislosti s vtedajšou snahou som získala kontakty na fanúšikov tejto rasy. Teraz stačil jeden mail a už som mala adresu na záujemcov...
Nasledoval jediný mail do Ašu v Čechách – a Bakov osud sa začal otáčať k lepšiemu. Fotografie ukazovali síce vychudnutého, zúboženého psa, jeho zdravotný stav sa zhoršil, dokonca padlo podozrenie na metabolickú chorobu, lebo nebolo jasné, prečo chudne. Ale pre jeho budúcich ľudí
- ľudí s veľkým Ľ -
nebolo nič odstrašujúce. Jeho zlý stav, diaľka, zima, poľadovica...
V dlhých telefonátoch s vedúcim stanice bolo osvojenie rýchlo dohodnuté. Ale ako dostať Baka zo Zvolena na opačný koniec bývalej republiky??
Aby cesta ľudí z Ašu bola trochu skrátená, vyzdvihla som Baka vo Zvolene a dohodli sme stretnutie u mňa v Bratislave.
Baka bolo treba na cestu do zahraničia pripraviť, potreboval identifikačný čip a EU-pas. Cestou na veterinu sa mu stal jediný ale poriadny malér... po dobre myslenej domácej polievočke, ktorú ale jeho choré črevá nezvládli, vykadil všetko, ale skutočne všetko, u mňa v aute... na ďakujem, to bude cesta! Vedúci zvolenskej stanice umyl pokadeného Baka vlastnoručne teplou vodou, pošpinené deky sme vyhodili, založili náhradné a šlo sa. Bak spinkal zakutaný v deke, ďalšiu cestu vydržal bez problémov. Do vykúreného záhradného domčeka mi ho preniesol sused. Zajedol si, čo som mu dala (ryžový vývar, piškóty), bála som, sa, aby toho nebolo naraz veľa.
A aby sa nič neprihodilo... Uložila som chlapečka do diek, spinkal skutočne ako bábätko. Von nechcel, musela som ho lákať piškótami. Vylučovanie bolo ešte kritické...
O deň, neskoro večer, prišli unavení Ašáci. Prvá cesta k Bakovi, ako ináč. Vyhladkať, chlácholiť, rýchlo do postelí, skoro ráno cesta domov.
Pokračovanie v príbehu o Bakovi II.
Y. Neumannová, 16. 3. 2005