 |
 |
 |
MILA - ako prišli bračekovia Dig a Dag k sestričke.
Dig a Dag, temer na nerozpoznanie podobní psí bračekovia, boli adoptovaní z útulku v Trnave ešte ako šteniatka. Ich rodina nikdy neoľutovala, že ich zobrala oboch. Ako píšu „...sú to takí maznáčikovia. Poslúchajú a neposlúchajú na striedačku.“
Psíky sa majú k svetu, v novembri obidvaja úspešne absolvovali skúšku základnej poslušnosti.
Ich panička ďalej opisuje jesenné zážitky z ulice:
Začiatkom októbra sa nám pritrafila do cesty jedna milá fenka, odhadom 1-2 ročná. Videla som ju túlať sa asi týždeň okolo našej bytovky. Bola veľmi plachá, bojazlivá. Asi ju niekto kopal alebo týral, podľa toho sa správala. Nedalo mi to a nahovorila som manžela, aby sme sa posnažili ju odchytiť. Podľa informácií od okolitých psičkárov sa vraj túlala už dlhšie a každý jej niečo hodil, aby sa nasýtila. Keď som ju videla prvýkrát bola mohutnejšia, ako keď som ju videla o týždeň neskôr - pochudnutú. Preto som ju nechcela nechať tak. Snažili sme sa s manželom odchytiť ju asi 3,5 hodiny. Chodili sme za ňou, ona sledovala nás a snažili sme sa jej ukázať, že sa nás nemusí báť a môže nám dôverovať. Medzi tým sme volali do Slobody zvierat, či ju vedia odchytiť, ale povedali, že to robia tak ako my a keď už sme si ju získali, tak sa nám ju určite podarí chytiť. Bola sobota a auto mali na výjazde. Konečne po 3,5 hodine bola taká unavená chodením, že som jej pomaly navliekla obojok a na vodítku som ju dostala do auta.
Vzala som si ju na ruky a dohodli sme sa s manželom, že ju odvezieme do útulku, nakoľko sme nepoznali jej zdravotný stav. V aute sa neskutočne túlila, priam sa tlačila, aby cítila teplo objatia. V útulku boli informovaní, že im vezieme fenku. Keďže bol víkend, Mila išla hneď do karantény. Jej oči si ma absolútne získali. Vedela som, že doma máme dvoch psíkov a manžel ma upozorňoval, aby som to moc neprežívala. Videla som aj na ňom, že jej osud mu nebol ľahostajný, ale pri predstave troch psíkov doma, sme debatu nechali radšej nedopovedanú.
V pondelok presunuli Milu do vonkajšej karantény a tak sme ju boli pozrieť. Od radosti sa tlačila na mrežu oplotenia, ale to bolo všetko, čo sme v ten deň mohli vidieť. Nahrnuli sa mi slzy do očí pri pohľade na ňu a na ďalších x psíkov, ktoré štekali a upozorňovali na seba, aby sme si ich vzali. Hneď som sa informovala o dlhom venčení (na tri dni) - keď mohla ísť z karantény, tak sme si ju prišli zobrať. Vypísala som papiere a išli sme domov. Doma sme sa pred bytovkou zoznamovali – naši dvaja psíci a Mila. Situácia bola priaznivá. Mila prišla domov ako prvá, prešla si celý byt, našla si svoje miesto a prišli naši dvaja. Po opatrnej zoznamke si každý zašiel na svoje miesto a dovtedy roztopašné psíky zrazu ostali prekvapené, kto nový to prišiel.
Keď sme za tri dni zistili, ako by sme vedeli fungovať s troma psami v byte a pri venčení, naše rozhodnutie bolo, že si ju necháme v dočasnej opatere. Pri venčení na sídlisku sme informovali ľudí, ktorí ju tiež videli túlať sa, že už je u nás v dočasnej opatere a pokiaľ budú poznať dobrých ľudí, čo by mali záujem, tak by sme im ju posunuli. Mila za veľmi krátku dobu odpozorovala povely od psíkov, zároveň dávam aj jej povely a je neskutočne bystrá a inteligentná. Veľká šibalka. Po týždni spolunažívania a nedôveryhodných záujemcov sme si ju dobrovoľne nechali. A sme radi. Obidvaja s manželom. Naše psíky sa popri nej ukľudnili, doma si Mila uprace, keď psíky robia neplechu. Vedia sa perfektne vybehať, vyhrať. Ako fenka je veľmi jemná, hravá a povahou odlišná ako obidvaja psíci. Všetci traja sú však jedineční.
Ľudia okolo nás sa čudujú, ale kto nemal psa, tak to nepochopí. A nás tie psíky pohltili. V dobrom. Je to symbióza.