Logo Utulok.skVirtuálny útulok pre psov, mačky a iné domáce zvieratá
späť
BOXO KOKSO

Možno tento príbeh nepredstavuje osvojenie psíka z útulku, ale istotne záchranu nevinnej psej duše. Príbeh je napísaný očami toho najlepšieho psa na svete. Môjho Jerryho:

Jerry - môj príbeh

Takže dovoľte, aby som sa predstavil....volám sa Jerry (ale hovoria mi Jorda, Žerik, Boxo, Kokso, blbeček, somár, krásny a hodný chlapček a mnoho iných verzii môjho mena), som boxer, ale hlavne veľký blázon, cvok a mazlík....Chcel by som Vám tu teraz rozpovedať príbeh môjho života....

Narodil som sa...neviem presne kde, bol som iba maličký uzlíček nešťastia. Neviem, či moja mama patrila chovateľovi alebo len obyčajnému množiteľovi. Bolo nás pri maminke veľa, chúlili sme sa k sebe a nasiakavali sme vzájomne naším spoločným pachom a láskou. Keď som konečne uzrel svetlo sveta, bolo nás akosi pomenej...zostali sme iba traja - ja, brat a sestrička. Sestrička čoskoro umrela, bola veľmi choručká...moja mama nás kojila, pravidelne nás čistila, ale niečo ju veľmi trápilo. Brucho mala vpadnuté, na koži drobné ranky, vlastne bola len kosť a koža. Každý deň tam prišiel dvojnohý vysoký tvor a odviedol ju preč. Večer nám ju vracal a ja som sa vždy tešil na jej príchod. Jedného dňa prišiel a tak ako zvyčajne ju odviedol...v jej očiach som uzrel strach. Slabo zakňučala a trhla vodítkom smerom k nám. On ju však kmasol naspäť. Videl som ju naposledy...Nechápal som, čo sa deje. Došlo mi to až vtedy, keď sa človek hneď vrátil. On sa predsa nikdy nevracia tak skoro...vzal ma na ruky. Zaplakal som, bolo mi ľúto môjho bračeka, ktorý bol tiež veľmi chorý. Ostré svetlo ma pichlo do očí...nikdy som nebol vonku z koterca. Človek ma niesol ku bráne. Započul som posledný krát zúfalý štekot mojej matky. Človek ma podal do rúk iného človeka. Rozprávali sa, započul som iba niečo málo...je ešte dosť malý...má len 6 týždňov...má dobrú krv...že ste to vy, dám vám ho lacnejšie...
Odviezol ma niekam preč...ocitol som sa v malom byte. Všade bol hrozný neporiadok, na tom mi však nezáležalo. Bolo mi smutno za mamou a bratom. Plakal som. A on na mňa len zahučal a zapol televízor. Ľahol som si ku gauču a potichu, tak aby to nepočul, som plakal...Dni utekali dosť rýchlo. Nemal som ani misku, ani deku, len hrniec s vodou. Sem-tam môj pán zosunul dole zo stola tanier s niečím, čo istotne nepatrilo do psieho žalúdka. Mal som z toho ťažké tráviace ťažkosti...stále som sa pocikával, nik ma nenaučil, že sa to nesmie...vždy som dostal bitku, až ma z toho bolelo telíčko. Každý deň môj pán odchádzal a zamykal za sebou dvere. Zamykal za nimi moju osamelú dušičku...neskoro v noci sa vracal. Vždy som ho čakal, usmieval som sa naň, tešil, radoval...on si ma nevšímal alebo ma odkopol...

Raz prišiel a bol z neho cítiť alkohol. Správal sa ku mne na neho dosť milo. Sadol som si k jeho nohám a on si zapálil cigaretu. Uhasil ju o môj kožuštek...Zapišťal som od bolesti. Ľahol som si na svoje chladné miestečko a plakal som...Iný večer prišiel znovu napitý. Naivne som ho prišiel vítať, on sa zahnal a s neuveriteľnou silou mi kopol do sánky. Úplne mi ju vybočil z pôvodnej polohy, doteraz ju mám takú. Hrozne to bolelo niekoľko dní. Nemohol vydržať môj plač. Zobral ma na ruky a odniesol z toho hrozného bytu. Doviedol ma k jednému mužovi, ten si mal len tak ledabolo pozrel a odviedol preč.

Bol som na veľmi zvláštnom mieste, všade som cítil rôzne pachy cudzích zvierat, bola to totiž konská farma. To ma však v tej chvíli netrápilo, pomaly som sa vliekol so sklopenou hlavou. Došli sme na to najodľahlejšie miesto na tom obrovskom pozemku. Bola mi strašná zima, všade bolo veľa snehu. Na môj starý, ošúchaný obojok pripol ťažkú, asi meter dlhú reťaz. Pozrel som sa naň smutnými očami a natiahol som k nemu hlavu. Pohladkal ma. Konečne ma po dlhom čase niekto pohladkal. Otočil sa a kráčal preč. Mykal som sa na reťazi, kňučal, čo mi sily stačili. Chcel som mu len povedať:

Zober si ma, chcem ti dať svoju lásku

ale on odišiel a ja som zostal sám, strašne sám. Nemal som si ani kam ľahnúť, všade bol sneh, nemal som vôbec búdu. Nakoniec som sa uložil na jediný kúsok zľadovateného betónu, ktorý tam bol. Triasol som sa na celom tele, z úst mi vychádzali obláčiky teplého vzduchu.
Dni sa tiahli pomalým tempom, boli plné mrazu a prázdneho žalúdka. Každý večer sa vracal pán alebo niekto iný a nosil mi nejaké zvyšky a čerstvú vodu. Vždy som dúfal, že ma odtiaľ odvedie. Márne. A zrazu prestali chodiť. Nemal som v brušku potravu skoro viac ako jeden týždeň, ešte šťastie, že všade naokolo bol sneh, žil som len z neho. A potom prišiel pán ešte s nejakým iným mužom, ktorého som ja nikdy predtým nevidel. Mykal som sa na reťazi, od hladu sa mi až točila hlava. Tak som sa tešil, že niečo dostanem, ale oni tam len stáli a rozprávali sa. Jeden z nich nepokojne čosi stískal v ruke. Započul som iba Tak mám už dnes..? Nie, ja ešte dačo vymyslím. Ak nie, zajtra sa vrátime. Chudák pes.

Vycítil som, že sa deje niečo zlé a prestal som sa trhať na reťazi. Odišli a ja som si ľahol na tú najstudenšiu zem, na akej som kedy ležal. Rozmýšľal som, čo bude zajtra?

Ráno predsa len niekto prišiel. Ale ja som to dievča nepoznal, prišla a natiahla ku mne ruku. Skrčil som sa od strachu. Bál som sa bitky, bál som sa ľudskej ruky. Tá vie len ubližovať. Pohladila ma po hlave a čupla si ku mne. Vyskočil som na ňu a bláznivo vrtel chvostíkom. Neodstrčila ma, iba sa smiala. Bol som taký rad, keď mi odopínala tú krutú reťaz a pripínala úplne novú vôdzku. Motal som sa jej pod nohy, bol som nevýslovne šťastný, lebo konečne som cítil, že sa našiel niekto, koho budem milovať, niekto, kto bude milovať mňa, dá mi teplý domov a vždy ma pohladí. Našiel som JU a ona našla MŇA.

Tak toto je môj príbeh. Dúfam, že sa Vám páčil. Teraz som už veľký a mám svoju paničku, ktorú nadovšetko ľúbim.
A dúfam, že všetky stratené, opustené, týrané, nešťastné psíky budú mať toľko šťastia ako ja a nájdu toho pravého dvojnožca, ktorý im dá lásku a opateru, akú si zaslúžia.
A Vy, ktorí už tých svojich pánov máte, dobre si ich strážte a dávajte im všetku svoju lásku a vernosť, však čo by si tí ľudkovia bez nás psov počali?

Poznámka majiteľky:
Jerryho som "našla", keď mal okolo 5 mesiacov. Od matky bol zobratý vo veku 6 týždňov, u toho "človeka" bol do svojich 3,5 mesiaca, ostatok času strávil na spomínanom družstve. 2 týždne bol bez vody a potravy. Keď sa mi dostal do rúk, bol len kosť a koža a bol hlboko podchladený. O mesiac potom mi vážne ochrnul na zadné nohy. Zázrakom sa z toho dostal.

Teraz žijeme spokojný a bláznivý boxerský život. Jerry je výborný skokan a ľahko sa učí nové cviky. MOC HO ĽÚBIM.

Ďakujem Jerry za to, že si! Tvoja panička Maťa.

.

Príbeh poslala Martina D., 14. 6. 2005