Logo Utulok.skVirtuálny útulok pre psov, mačky a iné domáce zvieratá
späť
Dupľovaný najdúch

Úvodom sa chcem ospravedlniť slovenským užívateľom tejto stránky, že nemám dosť času na jej častú aktualizáciu. Priznám sa, venujem sa viac nemeckej verzii. Dôvod je prozaický: adopcie zvierat sa odohrávajú hlavne vonku... V troch útulkoch, ktoré mám t. č. pod patronátom, pripadne na jednu slovenskú adopciu desať do Rakúska alebo Nemecka. Žiaľ, taká je slovenská realita. Ľudia, ktorí majú radi zvieratá, určite pochopia, že adopčný potenciál vonku treba využiť. Bez neho by sa naše útulky preplnili do neúnosných dimenzií...


Dnes chcem popísať zážitok s malým ryšavým psíkom, nazvala som ho Ivko. Jedného dňa pobehoval po areáli bývalého ihriska, chvost stiahnutý, panicky cik-cak a hľadal svojich ľudí. Ale tých nebolo - očividne ho na Devíne vyhodili a pošli svojou cestou.
Denne som mu nosila jesť, dávala vodu, preliezla cez plot a prispôsobila nejaký drevený "šrot" na provizórnu búdku. Prihovárala som sa mu, menovala ho Fuchsi (po nemecky lišiačik), stála len tak v blízkosti. Ale lišiačik behal veľkým oblúkom od všetkých ľudí. Ponúknuté jedlo uchytil a odbehol do istej vzdialenosti, odkiaľ všetko pozoroval, s nastavenými uškami. Ešte vždy vari úfal, že príde niekto, koho má rád...
Po niekoľkých dňoch sa začal osmeľovať a jeho pochôdzky boli rozsiahlejšie. Opúšťal bezpečný pozemok a išiel veru až na hlavnú, frekventovanú ulicu. Jedného dňa mi referovala kolegyňa Ivana, že ju sprevádzal cestou z autobusu. Len sa mu nesmela prihovoriť...
Vedela som, že ho bude treba odchytiť. Rozmýšľala som nad sedáciou, tabletku do jedla, ale viem, že vzrušené zviera vie zmobilizovať sily tak, že napriek sedácii zuteká. Otázka adrenalínu...

Na vari 8. deň som mala nápad a šťastie. Najprv som nalákala lišiačika na Jenny, 10-mesačnú fenku, ktorá je u mňa v opatere a s ktorou zvyknem chodiť do úradu. Odvážil sa až k plotu, poovoniavali sa. Ťahala som Jenny na firemný areál, pustila ju z vodítka a schovala sa do auta. Lišiačik neodolal psej spoločnosti a veselo sa začal s mladou fenkou hrať. Prišla som na scénu aj ja, čupla si, privolávala obidvoch, lákala na sušienky. Jenny bola skutočne ten správny nástroj. Priblížili sme sa až k autu, lišiačik si zrazu ľahol na chrbát a dal sa zdvihnúť, šupnúť do auta a domov!

V mojej záhrade a teplom záhradnom domčeku mu bolo fajn. Bol v istote, dal sa maznať, vyčesávať, ešte ten deň som ho dala prezrieť veterinárovi a zaočkovať. Bol zrazu ako vymenený, šťastný, že sa mu venujem. Bol čistotný a ostal bez problémov aj hodiny sám.

Behom krátkeho času sa mi podarilo nájsť pre neho náhradný domov. Do Viedne. U ľudí, ktorých psík prednedávnom uhynul, so srdcom plným lásky pre psíka. Jediná podmienka: psík sa musí znášať s ich mačkami. Za tým účelom som urobila mačací test: zobrala lišiačika k mojim mačkám v domácom depozite, kde čakajú na adopciu. Lišiačik si z nich veľa nerobil, zvedavo si ich obzeral, odvážne mačiatko sa hralo s jeho vodítkom.

Tak čip, EU pas a cesta do Viedne. Neviem, či som si to namýšľala, ale ten psík zosmutnel a celú cestu autom bol nekľudný, neistý. Na rukách som ho zaviedla do bytu nových majiteľov, položila som ho do náručia pána. Po chvíli som sa vytratila, akosi nie šťastná. Adresa to bola rušná, ale v blízkosti boli zelené zóny parkov, výbeh pre psov...

Lišiačik zdrhol pri prvom venčení...

Či sa zľakol ruchu veľkomesta, či ma hľadal, neviem. Vytrhol sa z vodítka a futašoval. O dušu!
Pán a pani boli zdesení a vyvolávali psíka celú noc. Ale nové meno mu veľa nehovorilo. Ani noví ľudia...

Informovaná bola polícia, veterinári, mestský útulok, ktorý denne uverejňuje na svojej stránke fotografie najdúchov v tomto miliónovom meste (http://www.tierschutzinwien.at/index.php?set_language=de&cccpage=fundliste), vyvesené plagáty. Na viacerých internetových stránkach stál tiež oznam. A tu začína kus modernej komunikácie, ktorá nakoniec viedla k úspechu.
V diskusnom fórume psej stránky WUFF  http://www.wuff-online.com/forum/showthread.php?t=23729 uverejnila nová panička zúfalú výzvu o pomoc pri hľadaní malého psíka. Daná štvrť Viedne bola v pohotovosti. Psíčkári chodili po uliciach a hľadali lišiačika. S extra porciami dobrôt vo vreckách, ak ho bude treba lákať. S vodítkom, ak ho nájdu. Pani dostala kopu mailov a telefonátov a vedela, že nie je sama.
Aj ja som tam ešte raz vycestovala a vyvolávala po okolí "Fuchsi"... ako vtedy na ihrisku na Devíne.

Najväčšie nebezpečie hrozilo od áut. Nablízku rušná 4-prúdová tepna, krížom cez mesto...

Tú lišiačik absolvoval! Našiel sa totiž na druhej strane, v blízkosti Hundezone, po 48 hodinách. Pani, ktorá ho našla, ho dala hneď prezrieť veterinárom. Na vlastné trovy. Lišiačik bol zdravý, hoci sa triasol na celom tele. Kým si poňho prišli, posadili ho do reštaurácie, niekto sa mu prihováral po česky. To mu dalo pocit domova.

Lišiačik Ivko je u mňa späť.
Urobila som chybu, že som ho dala na miesto v rušnom veľkomeste. Je opäť v mojej záhrade a zotavuje sa z šoku. Momentálne sa ani nechce hrať s Jenny. Je unavený, vyspáva, dá sa hladkať a vyčesávať. Teraz mu hľadám nový domov niekde na vidieku, alebo mestskej periférii, v tichom prostredí, so záhradou...

Dobre to dopadlo a zažili sme kus ohromnej solidarity psíčkárov medzi sebou. Opäť, vďaka internetu...


Y. Neumannová, 12. 11. 2005