Útulok nie je polepšovňa!

Jazvečík Gino sa ocitol v útulku.

Tri týždne sa túlal po meste, v útulku už o tom vedeli. Pridal sa raz k jedným, inokedy k druhým. Utulkári si všímajú zvieratá na ulici a tušia, kedy je psík bez pána...

Ginko sa pretÍkal sám. Potom videli, ako ho na ulici odháňajú, kopú... To bol čas zakročiť. Gino sa teda ocitol v útulku. Meno Gino dostal až tam. Mladý psík, vekove odhadnutý na 1 rok. Ako prvé prechorel, zvracal, musel dostávať infúzie.  Zdal sa milý, znášanlivý.

Pri najbližšom aktualizovaní internetovej stránky boli jeho fotografie uverejnené.

A čuduj sa svet, prišiel mail. Bez odosielateľa, preposlaný nejakým známym bývalej majiteľky.

Milí priatelia, na vašej stránke som našla fotku psíka, ktorého veľmi dobre  poznám - je to jazvečík, 1 ročný,  ktorému ste dali meno GINO. Je to zlatučký psík a veľmi nezbedný, nevolá sa GINO ale Harik.

Veľmi sme ho ľúbili, ale nedalo so to inak riešiť. Sme šťasní, že sa dostal k Vám, budeme občas naňho prispievať. Prosím starajte sa oňho dobre, dúfam, že si ho zoberie milá rodina a budú ho mať radi.

 PS: Preskakuje alebo prelieza akékoľvek vysoké ohrady a ploty.

V útulku ešte neskákal. Bol chorý. Potešila som sa možnosti dozvedieť sa niečo o novom psíkovi a opýtala som sa majiteľky – napriek anonymnému mailu – na jeho povahu:

Má 1 rok, presne. Nebíjal sa na ulici, bol mierumilovný a kamarátsky, čudujem sa, že neznáša iných psíkov v útulku. Vyrastal s našim 10 ročným bundášom, v susedstve mal kamaráta ( bernského salašníckeho), s ktorým sa hrávali a vyrastal s mačiatkom - kocúrom Maxom, ktorého nenaháňal, ale sa hrali, skákali po sebe, mali zvláštny vzťah.

Vzťah k ľudom, najmä k deťom mal výborný, vyskakoval, behal za každým, a jeho špecialitka - vyskakovanie do výšky úst človeka a pusinkovanie.

Medzitým Gino pookrial a začal s novou situáciou bojovať. Protestoval, liezol cez mrežu koterca, hádal sa so psami.

Lebo stále za ňou chodil do školy...

Nemusíte sa na mňa hnevať, nie som taká hnusná osoba ako si možno myslíte, nebolo to všetko správne, plne si to uvedomujem a verte, že aj mne išlo srdce puknúť a je mi ľúto. Ale najlepšie je to tak, ako to je, verte. Harik nás mal veľmi rád, aj my jeho, ale naučil sa preskakovať alebo lepšie povedané preliezať plot za nami, keď sme išli do práce a deti do školy. Behal celý deň po ulici, ľudia sa sťažovali, dcéra ho musela skoro každý deň nosiť počas vyučovania domov. Lebo stále za ňou chodil do školy a riaditeľka nás už predvolala, aby sme urobili nejaké opatrenia. Harika sme doma uviazali, ale skučal, bol naučený voľne sa pohybovať po dvore a ulici a tak sme ho odviazali. Dali sme ho aj do ohrady, po dvoch dňoch sa naučil preliezať klasický pletivový plot a všetko sa opakovalo dokola, behal po ulici ďalej, po ceste, skoro spôsobil nehodu... To bolo od januára, už sme boli z toho na nervy, potom už aj dostal po zadku, to spôsobilo, že začal utekať z domu už aj inokedy, nie len za nami, chodil domov už len prespávať a najesť sa, báli sme sa, že privlečie domov nejakú chorobu a nakazí nášho ďalšieho psíka a kocúra a napokoň aj deti naše i cudzie na ulici, ktoré sa s ním hrali. Dal sa dokopy s jedným bezdomovcom a túlal sa s ním.

Chceli sme ho dať do útulku aj s príspevkom, ale nikde ho nechceli pre preplnenosť, nezostávalo nám nič iné len ho vypustiť aspoň pri veterine s dúfaním, že ho tam nájdu a dostane sa k vám. Nechcem sa nijako vyhovárať ani opekňovať, viem že sme mu ublížili a naozaj sme si nevedeli dať rady. Ale zaujímam sa ako sa má, ako sa mu vodí a záleží mi na tom, aby sa mal dobre.

Nuž, pomerne klasický osud slovenského psa. Rodina si zobrala mladého psa, šteňa, deti sa s ním hrali, a keď ich to omrzelo, šup s ním do dvora. Denné povinnosti, samozrejme, práca, škola. Pes celý deň sám.

Omyl č. 1: pes chce byť so svojím človekom, svojou svorkou. Je len samozrejmé, že si svojho človeka hladá, ide za ním, chce byť s ním. Ginko miloval svoju malú paničku a kvôli nej preskočil aj plot...

Omyl č. 2: výber psa. Malý milý jazvečík... ale jazvečík! Tvrdohlavý, sebavedomý, svojhlavý. Ako rasa bol chovaný na poľovnícku prácu, chce mať úlohu, potrebuje program. Dvor či záhrada, bez adekvátneho „zamestnania“ podaktorým zďaleka nestačí....

Omyl č. 3: útulok nie je cvičák psov. Je omylom si myslieť, že sa Gino pobytom v útulku zmení. Totiž, áno, zmení sa, ale určite nie k lepšiemu. Stres a sklamanie ho môžu zlomiť, ako prvé ochorel a teraz rebeluje v koterci. Predtým znášanlivý psík sa stáva bitkárom. Myslíte, že si takého psa len tak rýchlo niekto adoptuje? A začína osudný kolobeh: čím ďalej bude Gino v útulku, tým viac sa bude jeho správanie zhoršovať. Čím horšie správanie, tým menšia šanca adopcie...

Útulky nie sú štátne

Nuž a záverom ešte konštatovanie, aj keď sa opakujem: útulky nie sú štátne. O financie bojuje hŕstka dobrovoľníkov, starajú sa o zavrhnutých psov bezodplatne, vo svojom voľnom čase, v zime a v lete, daždi a pľúšti.

Útulok nie je povinný prijať psa, je to ich dobrá vôľa, starajú sa o vyhodených psov, odchytených políciou, prehodených v noci cez plot, priviazaných o strom....

Gina vypustili majitelia pred veterinou... Gino ich tri týždne hladal po celom okolí... až sa dostal do útulku.

Y. Neumannová, 20. 4. 2006