Jerry bol psík. Objavil sa pri našej garáži v jeden jesenný podvečer. Zjavne bolo na ňom vidieť, že je pochudnutý. Možno sa ho niekto zámerne zbavil, alebo sa stratil. Dali sme mu mliečko s nadrobeným chlebíkom. A vlastne od tejto chvíle - ani sme si to neuvedomili - sa stal členom našej rodiny. Tento okamih nás spojil s ním a jeho s nami na jeden a pol roka. Je to zvláštne, ako stmelil našu rodinu. Zrazu, akoby sme sa všetci predbiehali, ako mu prejaviť svoju pozornosť, pohľadiť ho, pritúliť. Vedel oceniť každý takýto prejav úprimným, dobrosrdečným, vďačným pohľadom. Výnimkou nebolo ani olízanie ruky, otieranie sa o nohy, prípadne ľahnutie k nohám - na znak vďaky.   

Mal niečo z ratlíka a pinča. Telo - absolútna súmernosť; žiadna disproporcia. Je pravda, chôdzu mal zaujímavú. Telo mal vykrútené smerom doprava. Radosť bolo sledovať ho, ako prepletá nôžkami. Ak chôdzu zrýchľoval, prešiel v istom okamihu do skákania. Skákal doslova ako srnka. Ak bol milý pri chôdzi, tak týmito skokmi zaujal a doslova si "kúpil" každého. Bolo úžasné ho sledovať ako poskakuje po dvore a hľadá - stále niečo hľadal v tráve, štekal na čosi. V bystrosti a hravosti ho máloktorý pes prekonal. Bežať vedel veľmi rýchlo a všetko, čo sa len popreháňať dalo, tak to určite popreháňal. Považoval to pravdepodobne za hru. Bavilo ho niečo naháňať, tak naháňal.

Farbu mal krásnu, ryšavo-hnedú. Na celom tele. Žiaden fliačik iného zafarbenia. Ešte aj očká mal hnedé. Chvostík kupírovaný, dlhý sotva 4 cm. Ušká vzpriamené ako sviece. Iba keď prišiel z vonka a mal špinavé labky (ak náhodou vonku bolo blato), prišiel so sklopenými uškami, akoby nejaký previnilec. Vedel totiž, že labky sa budú umývať. A tak isto sa správal aj pred kúpaním. Keď počul tiecť vodu do vane a zavolali sme na neho: "Jerry poď ", to sklopil ušká ako sa len dalo. Ale ako len rád býval okúpaný. Najskôr ako vyšiel z vane pobehal a poobtieral sa po celom byte - po koberci, gauči, posteli. Potom sa niekde usadil a začal sa olizovať. To sme ho vtedy obyčajne už zakryli. Len ňufáčik, očká a ušká mu trčali spod deky.
Nemal rád zimu a dážď. Vtedy sa ani nebral moc von. V zime sme ho brávali do bytu už aj o 16.00. Ráno sme všetci po jednom odchádzali do školy, do práce, ale on si kľudne polihoval v posteli. Ani sa len nepohol. Myslím si, že sa tak správal aj preto, lebo vedel, že so žiadnym z nás nemôže ísť. Proste, musí zostať doma. Vedel to "pochopiť " . Domov sme sa vracali kedy ako. Niekedy aj o 15.00. A to sa v byte ničoho nedotkol, dokonca ani svojho jedla, čo mal v miske, ani vody sa nenapil. Za jeden a pol roka, čo sme ho mali sa ani jeden jediný raz nevyšpinil v byte. Bol nesmierne múdry. Keď bol vonku a ja som šiel napríklad do kostola, stačilo mu povedať:"Jerrynko zostaň". A on vedel, že nemôže ísť so mnou, že sa vrátim a on ma musí počkať. A to bývame v bytovke, ktorá absolutne nie je ohradená a on mohol ísť, kde mu " len duša zažiadala ". Nikdy to neurobil, vedel čakať od rána až do poobedia, keď sme sa vracali domov. Nebýval na reťazi, nikdy nebol uviazaný. Mal búdu, ale najradšej býval v aute. Tak som mu nechával na deň, keď sme boli preč, pootvorené jedny dvere na našej starej Škodovke. Tam vedel prečkať, než niekto z rodiny prišiel domov. A tá radosť, ktorú len vedel prejaviť pri príchode niekoho z nás. Vyskakoval, pobehoval okolo, svojimi srnčími skokmi obehol zopárkrát pozemok okolo bytovky. No, veľmi sa tešil.

Keď vonku bolo pekne, v byte sa nedalo s ním dlho vydržať. Dokázal chvíľu sám byť na dvore, ale obyčajne vždy prišiel do vnútra a svojským – psím - spôsobom ma volal von. Keď som sedel napríklad za počítačom, prišiel ku mne a vykladal na mňa predné labky, hrýzol ma - vedel cez košeľu alebo aj cez sveter ani nie uhryznúť, ale akosi uštipnúť, seknúť jemne prednými zúbkami, tak jemne, až som mal modriny na rukách. Bolo to znamenie, že chce niekde ísť na prechádzku. Keď som si začal obliekať pracovné oblečenie, to už vedel, že ideme preč a radosti nebolo konca kraja. Vyskakoval na mňa, ťahal mi nohavice, ktoré som si obliekal, hrýzol šnúrky na topánkach, keď som sa obúval. No nevedel čo robiť od radosti. Na ulici štekal a vyskakoval. Ku všetkým plotom, kde len bol pes stihol zabehnúť a psím spôsobom sa patrične pozdraviť. Štekal na nich, ale to nebolo nenávistné štekanie, to bol hlas radosti - že ideme niekde, potreboval to proste zvestovať.     Každú našu voľnú chvíľu bol s nami. To je jedno, či sme šli na nákup, do nemocnice alebo robiť niečo do vinohradu.Vždy a všade bol s nami. V aute bolo jeho miesto na zadnej sedačke vľavo. Tu celý čas dokázal stáť a sledovať, čo sa vonku deje. Sem tam stihol na niektoré auto zavrčať. Raz sme autom cestovali tri hodiny. Celý čas stál pri ľavom zadnom okne, ani sa odtiaľ nepohol, iba keď sme si spravili prestávku. 

   Veľa času sme trávili vo vinohrade pri práci. A samozrejme, on vždy s nami. Už na začiatku vinohradov sme ho museli pustiť z obojka alebo ho vypustiť z auta. Veď to bol "jeho rajón" a on musel urobiť patričnú pravidelnú kontrolu aj so všetkým, čo k tomu patrí. Presnoril všetky okolité vinohrady, do každej diery musel strčiť ňufáčik a samozrejme sem-tam vyhrabať nejakú dieru, aby sa "ľahšie " kosilo. Nevedel som sa na neho hnevať. Na zavolanie, prípadne zapísknutie píšťaľkou vždy dobehol; pohladili sme ho a on si zase odbehol po svojom.

Ako väčšina psov, utekal za autami. To sa mu nakoniec stalo osudným. Zaujímavé, keď bol sám - replica watches nik z nás nebol na dohľad - bol akýsi bojazlivejší a ani voči ľuďom nebol taký "agresívny". Raz zostal vo vinohrade sám a k susedovi, na ktorého vždy štekával, prišiel so sklopenými uškami a dal sa pohľadkať. Aj z okna bytovky, keď sme ho sledovali, neútočil na autá. Akýsi smelý (alebo sa nás to snažil brániť ?- neviem), bol iba vtedy, keď bol s nami. Po ceste sme ho vodili na vodítku, alebo mal obojok a keď šlo auto, zakričali sme na neho, a na chvíľu sme ho zadržali. Ak bola suchá cesta a mal suché labky, brávali sme ho na ruky. Vtedy prekypoval šťastím, to bolo na ňom vidieť. Na rukách si áut ani nevšimol. Stávalo sa aj to, že pribehol a bral sa na ruky. Nevedeli sme prečo. Až keď sa zrazu spoza zákruty, za ktorú sme nevideli, vynorilo auto. My sme ho nepočuli, ale on svojim vynikajúcim sluchom áno. Bol vtedy nesmierne zlatý a my sme sa s radosťou obzerali, z ktorej strany sa blíži nejaké auto.

Ale raz, v nestráženej chvíli, . . .

Zostal po ňom poloprázdny byt a smútok v srdciach.

Milan Sojka, 22.5.2006