D I N O (allias Viktor)

Kto sa so svojou radosťou podelí s priateľom, nezostane mu len časť.

Naopak. Svoju radosť zdvojnásobí.

Dino uprene hľadel cez zadné okno našej škodovky na dve ženy, ktoré stáli pred útulkom a od ktorých sa neúprosne vzďaľoval. Len pred malou chvíľou nám ho dali do auta – s nami nechcel ísť. Mal dôvod na ten pohľad. Boli to ich ruky, ktoré ho v poslednej dobe hladkali, boli to ich ruky, ktoré ho brali z času na čas do náručia, aby ho poláskali (vďaka im za to).

Zrejme vedel, čo stráca, nevedel však, čo ho čaká. Keď sa opatrovateľky stratili z dohľadu, položil si svoje predné labky na sedačku a vložil medzi ne svoju ustaranú hlavu. Z hlboka si vzdychol – ako človek.

Auto ešte dosť dlho považoval za svoje útočište. Sem ho položili ruky jeho opatrovateliek. Tu snáď čakal, že po neho prídu...

Keďže sme zastali v absolútne (pre neho) cudzom prostredí, tak bol problém, dostať ho z auta von. Museli sme ho vziať na ruky a zaniesť do bytu. Neprejavoval chuť k jedlu a nemal záujem o nič. Tak ako si večer ľahol v obývačke, tak sme ho ráno našli ležať; ani sa nepohol. Nečudo – bol v neznámom prostredí a nevedel, čo ho čaká. Ako s ním ďalej? Do úvahy pripadala voliéra, tá mu je dôverne známa z útulku. Ale do úvahy pripadalo aj auto – ním z útulku odchádzal. Padol typ na auto v garáži. Nechal som pootvorené dvere na aute a s pocitom neistoty som ráno odchádzal do práce.

Celý čas som myslel na Dina. Sotva som sa dokázal sústrediť na prácu. S obavami som dobehol ku garáži a začal ju otvárať. Dino sa pohol zo zadnej sedačky auta smerom ku mne a začal sa naťahovať, ako sa naťahuje pes po dobrom spánku. Vyhraté sme však nemali. Ani on, ani my. Keďže ma vlastne nejak dôverne nepoznal, bol problém dostať ho ďalej, niekde von. Musel som si pred neho čupnúť, hladkať ho. Dokázal takto urobiť krôčik, dva, vpred. Trvalo hádam 10 minút, než sme takto prekonali vzdialenosť asi tak 20 m. Napadlo ma: čo tak vodítko? Keď som mu založil vodítko, Dino si ľahol a zjavne dal najavo, že sa nemieni ani pohnúť. Ruka však neprestávala hladkať a povzbudzujúce slová Dina zdvihli na nohy. Urobil prvý krok na vodítku. Bolo to víťazstvo. K prvému kroku sa pridali ďalšie a ďalšie, aj keď boli stále nesmelé. Dino veľmi citlivo reagoval, nie na šklbnutie – to nebolo treba – na akýkoľvek čo najslabší odpor. Jednoducho, začal chodiť na vodítku, nesmelo síce, ale predsa.

Zostával hádam už len posledný problém. Kedy ho vonku z vodítka pustiť? Vedel som – pustiť ho môžem na mieste, ktoré dôverne pozná. Keďže som s ním často chodil do vinohradu, rozhodol som sa, že to urobím tu. Keď som ho pustil - po týždňoch, odkedy bol u nás! - urobil pár krokov dopredu a zastal. Obrátil hlavu ku mne – myslím si, dobré znamenie. Potom poodišiel ešte ďalej, ale znova sa za mnou obzrel. Tuším som začínal mať pocit istoty – vráti sa. A tak aj bolo. Dino síce odchádzal odo mňa na väčšie – menšie vzdialenosti, ale vždy sa snažil mať ma v dohľade, aby sa nestratil a vždy sa vrátil.

Raz sa mi stratil z dohľadu; znervóznel som. Zapískal som na píšťalke, ktorej zvuk už poznal. O pár sekúnd kalupom, s rozžiarenými očkami a vyplazeným jazykom, dorazil ku mne.

Nejaká zvláštna sila mi mocne zovrela hrdlo a nadvihla hruď.

Nebolo pochýb – Dino vie, že má priateľa a vie, že má aj svoj domov.

                                                                                       Milan Sojka, 9.6.2006